Božena Kutlíková, herečka slovenského ochotníckeho divadla v Trnave v r. 1869-71

Písmo: A- | A+

Božena Kutlíková, rod. Hodžová, bola dcérou spolutvorcu súčasnej spisovnej slovenčiny Michala M. Hodžu.

Božena Hodžová sa vydala r. 1868 za trnavského právnika Vendelína Kutlíka a so skupinkou ďalších Slovákov založili v meste slovenské ochotnícke divadlo. Pôsobilo v r. 1869-71 v trnavskej mestskej divadelnej budove, v ktorej sa predstavenia hrajú dodnes.
Božena Hodžová sa vydala r. 1868 za trnavského právnika Vendelína Kutlíka a so skupinkou ďalších Slovákov založili v meste slovenské ochotnícke divadlo. Pôsobilo v r. 1869-71 v trnavskej mestskej divadelnej budove, v ktorej sa predstavenia hrajú dodnes. 

HODŽOVÁ VYRÁSTLA V LIPTOVSKOM MIKULÁŠI:

Božena Hodžová (nar. 1847), vydatá Kutlíková, bola dcérou liptovskomikulášskeho evanjelického farára, významného ideológa slovenského pohybu v 40-tych rokoch 19. storočia Michala M. Hodžu. Vyrastala v slovenskom kultúrnom prostredí v Liptovskom Mikuláši, kde študovala na dievčenskej škole a kde hrávala aj ochotnícke divadlo.

AKO SA HODŽOVÁ SPOZNALA S BUDÚCIM MANŽELOM:

V r. 1864 si v Liptovskom Mikuláši našiel prácu mladý právnik Vendelín Kutlík, ktorý tam prišiel z Bratislavy. Keď sa spoznal s Boženou Hodžovou, zaujala ho. Náklonnosť bola obojstranná. Ich príbuzný Félix Kutlík v knižke Dejiny Kutlíkovcov napísal:

Venduš býval v Liptovskom Sv. Mikuláši. Vtedy bolo počuť, že sa zamýšľa oženiť a Boženka Hodžová sa ho spytovala, koho si vezme. On robil z toho veľké tajomstvo, až konečne nasledovným originálnym a milým spôsobom dal Boženke rod. Hodžovej na vedomie, že ona je jeho vyvolenou láskou. Zdelil jej totiž, že obraz jeho vyvolenej má v stolíku a dovolil jej, aby si ho tam pozrela. Nachystal tam zrkadlo a ako stolík otvorila, videla tam seba.

OTEC HODŽA S DCÉROU BOŽENOU IŠLI DO SLIEZSKEHO EXILU:

V r. 1867 odišiel evanjelický kňaz Michal M. Hodža z Liptovského Mikuláša žiť do exilu do mesta Těšín v Sliezsku. Jeho rodina, vrátane dcéry Boženy tam išla tiež. Práve keď boli v Těšíne, sa Božena Hodžová vydala za právnika Vendelína Kutlíka, ktorý si medzitým našiel prácu advokáta v Trnave, kam rovno prišla.

KUTLÍKOVCI INICIOVALI V TRNAVE DIVADLO:

Vendelín Kutlík a jeho žena, bývalá liptovskomikulášska ochotníčka, boli v Trnave kultúrne mimoriadne aktívni. Dňa 8. decembra 1868 predložila skupina trnavských Slovákov, v ktorej bol aj Vendelín Kutlík, mestskej rade žiadosť, aby v miestnom divadle mohli vystupovať aj slovenskí ochotníci. Mestská rada im vyhovela a už o niekoľko týždňov, 11. januára 1869, mali slovenskí ochotníci v Trnave premiéru. Hrali hru Gróf Beňovský od nemeckého dramatika Augusta von Kotzebue. Hlavnú ženskú rolu obsadila Božena Kutlíková. Jej dcéra Elena, vyd. Ivanková, spisovateľka, neskôr písala o predstavení v beletrizovanom texte pod názvom Lúčenie:

Beňovského hral Miško Mudroň, vtedy už prešporský advokát; všetci poznáme jeho tragický život a predčasnú smrť; ale vtedy pyšne kráčal v bielom, zamatovom obleku s bielymi hodvábnymi šnôrami a náružive deklamoval horúce slová Beňovského k Afanázii — Boženke Kutlíkovej… (...) V kostýme Afanázie stojí tam utešené mladé stvorenie. Ani vravieť by nemusela — už je obecenstvo okúzlené. Kto videl kedy také krásne čierne vlasy a takú pleť! Dievčensky útla postava v čiernom zamate s bielym pramovaním, oči krásne, plné nehy a hlas chvejúci sa od rozčúlenia… Všade tichosť. (...) A hra ide ďalej — prvé dejstvo sa skončí s ohromným aplauzom. Hercov volajú raz, dva, tri razy — konca-kraja to nemá. Nálada je čím ďalej prajnejšia, — herci a obecenstvo sa porozumeli, a to sa stupňuje až do konca. Po druhom dejstve, keď Afanázia v bielych hodvábnych šatách, s bielym kepienkom a čipkovým šálom na krásnej hlávke vraví: Le coeur palpite! obecenstvo zúrilo od oduševnenia a nevedelo sa rozlúčiť od hercov a herečiek.

PALÁRIK: KUTLÍKOVÁ BOLA DUŠOU TRNAVSKÉHO DIVADLA:

Trnavskí ochotníci inscenovali aj hry slovenského dramatika Jána Palárika, katolíckeho farára v neďalekom Majcichove. V periodiku Orol z r. 1870 Ján Palárik o Božene Kutlíkovej, rod. Hodžovej, písal ako o hlavnej iniciátorke slovenského ochotníckeho divadla v Trnave:

Pravda je tiež, že ako každý zvonec, aby cengal, musí mať srdce, a každé husle, aby hrali, dušu: tak i pri všetkých národných podujatiach musí byť srdce, ktoré impulz dáva, a duša, ktorá celé telo oživuje. A takéto srdce, takúto dušu tu v Trnave máme. A jak premilostnú to dušičku! Len pred dvoma rokmi pritiahol ju bôžok Amor k nám do Trnavy až hen kdesi z Tešína; je to jedna z najspanilejších, najšľachetnejších dcér vysokej Tatry, Božena jej meno!... Nie-li pravda, čudokrásne to meno? Nuž tak! Ona sa k nám vydala za muža národovca, dľa zamestnania pravotára. (...) Boženke sa veľmi zachcelo slovenského divadla v Trnave a kapricu mala ešte i ona sťa herečka vystúpiť. (...) Ale ako? (...) Nezostávalo teda pánovi pravotárovi nič iného, iba voľky-nevoľky stať sa - direktorom ochotníckej divadelnej spoločnosti, k prvému predstaveniu prípravy robiť a s pomocou ostatných pánov národovcov trnavských vymôcť u mesta, aby sa slovenské predstavenia v mestskom divadle mohli dávať.

Hrob Boženy Kutlíkovej, rod. Hodžovej, a jej manžela Vendelína Kutlíka na evanjelickom Cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave. Vedľa je hrob jej matky Kornélie Hodžovej, rod. Kellnerovej, manželky Michala M. Hodžu.
Hrob Boženy Kutlíkovej, rod. Hodžovej, a jej manžela Vendelína Kutlíka na evanjelickom Cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave. Vedľa je hrob jej matky Kornélie Hodžovej, rod. Kellnerovej, manželky Michala M. Hodžu. 

ZDROJE:

F. Kutlík: Dejiny Kutlíkovcov, 1931; Orol, 1870; E. Ivanková: Lúčenie; L. Čavojský: Divadlo v Trnave, 1982

Skryť Zatvoriť reklamu