.
Gauguin a Tehamana
Francúzsky maliar Paul Gauguin prišiel na Tahiti v júni 1891. Hľadal miesto minimálne zasiahnuté civilizáciou, ktorú považoval za skazenú. Uznával „primitívne“ umenie a pôvodný pohľad domorodého obyvateľstva na svet. Po roku na Tahiti, počas ktorého Gauguin videl, ako Francúzi svojím silným vplyvom ničia kultúru pôvodných obyvateľov, sa maliar vydal z tahitského hlavného mesta do odľahlejších častí. Počas putovania ho k sebe pozval ako hosťa jeden domorodec. Gauguin netušil, že práve v jeho príbytku, kde bolo viacero ľudí, nájde partnerku. Gauguin o tom vo svojej knihe Noa Noa píše (preklad H. Ponická):
Sedia na zemi, rozprávajú sa a pofajčujú. – Kam ideš? – spýta sa krásna, asi 40-ročná Maorka. – Do Itie. – Načo? – Ženu hľadať. Neviem, ako mi mohla mihnúť mozgom taká myšlienka a azda viac náhodou som prezradil pravý cieľ svojej cesty, dosiaľ pred sebou samým skrývaný. – V Itii je veru dosť pôvabných. Chceš niektorú? – Hej. - Keď chceš, dám ti svoju dcéru. - Je mladá? – Hej. – Je zdravá? – Áno. – Dobre teda. Vyhľadaj ju. Žena odišla. Medzitým doniesli jedlo: divé banány, rakov a ryby. Za štvrťhodinku sa vrátila. V pätách ju sledovalo štíhle mladé dievča, držiace v ruke balíček. Pod priesvitnými ružovými šatami z mušelínu bolo vidieť zlatistú pokožku ramien a paží. Pod šatom sa vypínali pevné ruže pŕs. V ľúbeznej tvári sa mi nepodarilo spoznať typ, s akým som sa doposiaľ na ostrove stretával. Zvláštne boli aj jej vlasy, ako húština bujné a trochu brčkavé. V slnečnom jase pôsobili dojmom ozajstnej orgie chrómových farieb. V rýchlosti som sa dozvedel, že je rodom z Tonga. Keď sa vedľa mňa posadila, dal som jej niekoľko otázok. – Nebojíš sa ma? – Aita (nie). – Chceš naveky bývať v mojej chyži? – Eha (áno). – Nebola si nikdy chorá? – Aita. To bolo všetko.
.
Gauguin o Tehamane: Som ňou celý prevoňaný
Tehamana zmenila Gauguinovi život a pocit z neho, dodala mu radosť a novú tvorivú silu. Napísal o nej:
Potom nastal život ozaj šťastný. Zakladal sa na dôvere v zajtrajšok, na obapolnom pochopení, na viere v lásku. Znovu som sa dal do práce a môj dom sa stal príbytkom šťastia. Šťastie vstávalo spolu so slnkom a to rovnako žiarivo! Zlato Tehamaninej tváre zaplavovalo môj domov i okolie radosťou a jasom. A obaja sme boli tak nekonečne prostí! Aké príjemné bolo ísť za rána kúpať sa do blízkeho potoka ako prvý muž a prvá žena v raji! Tahitský raj, nave nave fenua. A Eva toho raja sa stávala vždy prítulnejšou, vždy láskyhodnejšou. Som ňou celý prevoňaný: noanoa!
.
Tehamanin strach pred zlými duchmi
Gauguin sa zaujímal o pôvodné myslenie a predstavy domorodého obyvateľstva, o ich mytológiu, vieru. Bol svedkom aj strachu až vydesenia Tehamany z tmy, keď si nemohla pre nedostatok oleja v lampe v noci zasvietiť. Gauguin o tom napísal:
Prisľúbil som Tehamane, že sa ešte večer vrátim. Avšak voz, ktorý som najal, ma v polovici cesty vysadil. Zostávajúci kus cesty som musel ísť pešo a bola jedna hodina po polnoci, keď som sa vrátil. Otvoril som dvere. So stiesneným pocitom som zbadal, že svetlo je zhasnuté. Nebolo v tom nič prekvapujúceho. V ten čas sme mali veľmi málo svietiva a jednou príčinou mojej cesty bolo obnovenie našich zásob. (...) Rýchlo som zasvietil a čo som uvidel... Tehamana ležala na bruchu nahá a dívala sa na mňa očami, strachom rozšírenými, akoby ma nepoznávala. Sám som zotrval niekoľko okamžikov v čudnej neistote. Zdesenie Tehamanino prešlo i na mňa. Zdalo sa mi, že z jej zmeravených očí vyžaruje fosforeskujúce svetlo. Nikdy som sa ešte s tak dojímavou krásou nestretol. Mal som tiež strach z polotmy, v ktorej pred ňou akiste ožili úskočné preludy a nebezpečné prízraky: stačil by jediný posunok, aby zdesenie dieťaťa vyvrcholilo v paroxyzmus. Či som mohol vidieť, čím som bol pre ňu v tejto chvíli? Ktovie, či ma podľa mojej znepokojenej tváre nepovažovala za niektorého z besných príšer tupapauov? (...) Konečne sa spamätala, zavolala ma a usiloval som sa priviesť ju k rozumu, upokojiť a dodať potrebnej dôvery. Počúvla ma s hnevom, potom povedala hlasom, ktorý sa jej triasol tajeným plačom: – Nenechávaj ma už nikdy bez svetla.
.
Gauguin namaľoval Tehamanin strach
Scénu s vystrašenou Tehamanou zachytil Gauguin na plátno. Tento obraz s názvom Manao tupapau sa dnes nachádza v Albright Knox Art Gallery v meste Buffalo v USA. Do svojich poznámok Gauguin o obraze napísal (preklad Jaroslav Kaňa):
Mladá domorodka leží vystretá doluznačky. Jej vystrašenú tvár vidieť len čiastočne. Leží na posteli, prikrytej belasým povojom a chrómovožltými šatami. Červenofialové pozadie je posypané kvetmi podobnými elektrickým iskrám, a vedľa postele stojí celkom zvláštna postava. (...) (...) tu ide o strach pred tupapau (strašidlom). Domorodci sa ho veľmi boja a cez noc nikdy lampu nezhasnú. (...) Len čo som prišiel na ideu tupapau, sústredil som sa na ňu a urobil som z nej vedúci motív obrazu.
Viac: P. Gauguin: Noa Noa, B. Danielsson: Gauguin v Polynézii
