.
Ivanková, vnučka Hodžu, kodifikátora slovenčiny
Elena Ivanková sa narodila v Trnave r. 1871. Jej otec bol právnik Vendelín Kutlík, matkou Božena Kutlíková, rod. Hodžová, dcéra liptovskomikulášskeho farára Michala Hodžu, spolukodifikátora spisovnej slovenčiny. V r. 1874, keď mala Elena 3 roky, sa Kutlíkovci presťahovali do Bratislavy. Vyštudovala učiteľstvo, r. 1904 sa vydala za právnika Milana Ivanku a odišli do Trnavy. Do Bratislavy sa vrátili r. 1915, počas 1. svetovej vojny.
.
Ivanková odkrývala v novelách počas 1. sv. vojny bratislavský život
Elena Ivanková práve počas 1. svetovej vojny – mala už po štyridsiatke – začala byť ako spisovateľka mimoriadne aktívna. Predtým nemala žiadnu ambíciu byť spisovateľka, prišla však mimoriadna doba a ona niečo zo svojej kultivovanosti vniesla aj do dennej tlače, ktorú ozvláštnila a osviežila odľahčeným inovatívnym ženským literárnym prejavom. Napísala desiatky noviel, ktoré uverejňovala najmä v Národných novinách vychádzajúcich v Martine. V rokoch 1916 až 1918 publikovala vyše sto prác - medzi nimi niekoľko noviel z vtedajšej Bratislavy zo života v časoch 1. svetovej vojny. Upozornil na ne aj literárny vedec Štefan Krčméry:
Slovenská literatúra do prevratu (r. 1918) rástla v Martine, Námestove a po dedinách. V slovenskej beletrii nevedelo sa opravdivo, čo je mesto, čo je predmestie. Tým uzavretý bol literatúre svet veľký a zaujímavý, ktorý inde živil celé literárne školy. Za vojny v malých novinárskych črtách s mocným umeleckým cítením i nervom sociálnej podráždenosti odkrývala ho Elena N. Ivanková, z Bratislavy. Bol to špeciálny život bratislavský, prešporský, svet tržiska, trafík a viech a špeciálne život vojny.
.
Ivanková napísala novelu o dievčatách z továrne Stollwerck
Elena Ivanková uverejnila v roku 1918 v časopise Živena aj krátku prózu Láska... o dievčatách z bratislavskej továrne na sladkosti Stollwerck. Svoju bratislavskú pobočku založil nemecký výrobca cukroviniek Franz Stollwerck r. 1896. Postavil ju na ceste smerom do Rače a Svätého Jura, kde sa nachádza doteraz. Niektoré pôvodné stavby stále stoja v areáli nástupníckeho podniku. Protagonistkami Ivankovej novely sú dve dievčatá z mestečka Svätý Jur pri Bratislave - Justína Gavajdová a Rozálka Klasová. Obe pracujú v továrni na cukrovinky v Bratislave (v novele sa nazýva iba „veľkým mestom“ a názov továrne sa tam tiež neuvádza), kam každý deň dochádzajú vlakom. Obe sú zaľúbené do Janka Malinu, ktorý tiež pochádza zo Svätého Jura, no v tom čase bojuje v 1. svetovej vojne. Novielka sa začína scénou ranného vlaku, ktorým húfne dochádzajú dievčatá zo slovenských dedín do Bratislavy do práce:
Sú to dievčatá, počnúc od Šenkvíc, z celého okolia. Tento ľud je vytrvalý, udatný a veľmi usilovný. V továrni sú známe, že sú pilné a vytrvanlivé. Kde je potrebná dobrá pracovníčka, postavia Slovenku. Pritom sú figliarske, šelmovské, rady sa zasmejú, pánov sa neboja (chvalabohu!). Nemka je sedátnejšia, Maďarka spurnejšia. Konečne dôjdu. Ohromná továreň na cukríky, známa po celom kontinente, ich už čaká. Okná velikánskych stavísk sa ohnivo dívajú do bieleho snehu noci, každý stroj vrčí: „robota, robota, robota...“ a každé koleso opakuje: „robiť, robiť, robiť“. Ženy a dievčatá sa idú najprv preobliecť. A skoro každá s najväčšou pozornosťou vyzlečie sukňu, poukladá do „rancov“, zviaže, aby ostala pekná, s láskou zosníme ručník tak, ako ho mala na hlave, lebo to sú drahé veci a slovenské dievča je šanovlivé... Každá dostane fabrický oblek, čistý, bez vrecák a o pol šiestej je továreň v plnom prúde roboty.
.
Inštinktívnosť lásky u Ivankovej
Konflikt v novielke vyplýva zo žiarlivosti Justíny Gavajdovej na Rozálku Klasovú, ktorej dal Janko prednosť. Elena Ivanková však podstatu lásky neidealizuje – sústreďuje sa skôr na jej inštinktívnosť:
Justíne neprišlo na um, že pred rokmi i jej otec bol taký šuhaj, ako je dnes Janko Malina, a aký človek je starý Gavajda teraz! Nie, to jej neprišlo na um. Otec, keď mal toho trungu v hlave, zbil tichú, dobrú mamenku, – ale Janko Malina nepil, ani nebil Rozálku, len jej hladkal ruky, keď si myslel, že to nik nevidí. Hja, darmo, Justína Gavajdová nikdy nič nepočula o Schopenhauerovi, predsa bola ako živým dôkazom jeho reči: „Láska je len hlas nejestvujúceho decka, ktoré si svojich rodičov hľadá...“
.
Ivankovej novela o Slovákovi Vilkovi a Maďarke Ile
Inštinktívnosť lásky sa prejavuje aj v ďalšej Ivankovej novele z Bratislavy. Má názov Boj so šarkanom. V nej sa 20-ročný slovenský evanjelický teológ Vilko Pavlík zaľúbi do 15-ročnej Maďarky Ily Šárkány, predavačky na Panenskej ulici: „Mal ideály a princípy. V románoch a rozprávkach je to veľmi pekné - ale život sa posmieva z románov a princípov.“ Jeho platonická láska síce nachádza spočiatku odozvu, ale keď študent Vilko odchádza na dva týždne domov za matkou „na Horniaky“, prichádza z vojny na dovolenku syn Ilinej tetky Ferko, bezproblémový, milý vojak veľkomestského typu. Kurizuje Ile, až dochádza k ľúbostnému romániku. Vilko ich po návrate náhodne uvidí, ako spolu jedli cukrík: „ten cukrík tak jedli, že polovicu mala Ila v červenej papuľke, druhú polovicu Ferko držal v zuboch“ – a s Vilkovou platonickou láskou bol koniec. Vo svojej izbičke „zlomil husličky“, na ktorých hrával piesne určené pre Ilu, rozplakal sa „a v tom plači sa pominula prvá láska a prvá mladosť“.
.
Viac: E. Ivanková: Láska..., Živena, 1918, str. 50; E. Ivanková: V Krinolíne, 1933; F. Kutlík: Dejiny Kutlíkovcov, 1931; Š. Krčméry: Dejiny literatúry slovenskej, 1976; V. Bosáková-Surová: Život a sen slovenskej spisovateľky, 1972; E. Ivanková, fotografia, LA SNK; Božena Kutlíková, herečka slovenského ochotníckeho divadla v Trnave v r. 1869-71
