.
Osvietenský cisár Jozef II. menil epochy
Rakúsky cisár Jozef II. bol spomedzi ostatných Habsburgovcov najväčší reformátor, doslova ukončil epochu baroka a ideologickej vlády cirkvi a nastolil rozvoj modernej doby. Bol veriaci katolík, no reformátor – len v rokoch 1782-7 zrušil v Uhorsku 140 kláštorov žobravých a modliacich sa reholí. Toto opatrenie podporovali aj mnohí slovenskí katolícki kňazi, medzi nimi aj Juraj Fándly z dediny Naháč pri Trnave.
.
Fándlyho literárny rozhovor medzi mníchom a diablom
Naháčsky farár Juraj Fándly bol aj spisovateľ. Od rôznych zahraničných autorov zozbieral argumenty na podporu cisárovho rozhodnutia rušiť kláštory a spolu so svojimi názormi ich vložil do satirického spisu Dúverná zmlúva mezi mníchom a diáblom. Je to rozhovor mnícha Athanazia, ktorý obhajuje starú dobu, s diablom Titinillom, ktorý vysvetľuje nové opatrenia. Kniha vyšla r. 1789. O nástupe nového myslenia medzi slovenskými katolíckymi duchovnými svedčí aj ten fakt, že Juraj Fándly obhajoval kláštorné reformy ústami diabla so zmyslom pre humor. Ako uviedol v predhovore, knihu Dúverná zmlúva (Dôverný rozhovor) napísal pre mládež z kňazského seminára v Bratislave, ktorá mu slovenčinu spisu aj upravila podľa vtedy nových gramatických pravidiel Antona Bernoláka a knihu aj vydala vlastným nákladom. Znamená to, že klerici súhlasili aj so zameraním knihy.
.
Satirické dielo sa začína lamentovaním mnícha zo zrušeného kláštora
Už začiatok knihy predznamenáva charakter celého diela. V úvode Fándlyho práce je lamentovanie mnícha Athanazia zo zrušenej rehole, ktorý nevie, čo si má počať (súčasný pravopis, Fándlyho slovenčina):
Už nemám provinciála ani superiora, už nebude ani kvardiána ani vikariusa, už nemám klučára ani kuchara. Ach, kde pojdem! Kde takovýchto starostlivých opatrovníkov najdem? Už nebudem mocit bezpečne spávat, dokad nezachlopá hebdomadár, kedy mám na chorus stávat, už mne nebude vikarius dišpeziu opatrúvat, už pre mňa refektarius pohárky nebude vymývat, už mne nebude kuchar k stolu zvonívat.
.
Diabol nariekajúcemu mníchovi: Treba začať pracovať
Satirický diabol Titinillus mnícha Athanazia „upokojuje“ - posiela ho pracovať:
Pomály, pán páterko, pomály, né tak zúfanlive. Ze sveta ste dovčúlka žili, do sveta idete. Dovčúlka ludé k vám putúvali, včúl vy k ním vandrujete. Tím, kterí vám dávali, všecko s vašú prácu navrátit mosíte. Víte, že žáden bez práce nejídá koláče?
.
Mníšsky trik na jednoduchých ľudí
Juraj Fándly v diele prináša niekoľko príbehov „rafinovaných“ rehoľníkov - v jednom z nich si jeden žobrajúci františkán (kveštár) zámerne našiel dom, kde sa gazda volal Jozef a gazdiná Mária, a vypýtal si od nich lyžičku. Potom s ňou išiel do iných domov a zavádzajúco o nej hovoril, akoby to bola lyžička Ježiška, ktorého rodičia boli tiež Jozef a Mária. S touto lyžičkou si bral od ľudí maslo, pričom hovoril, že je zázračná, že z masla neubudne, ale naopak – vraj ho ešte pribudne. Ľudia sa tomu najskôr čudovali:
Čudujíce sa na týto jeho sliby, pýtali sa ho, od koho a jaká by to bola taká ščaslivá lužička? On odpovedal. „Vidíte, to je taká lužička, s kterú Jozef a Maria svoje nemluvňátko maličké krmili.“ Ludé toto počujíce, nazdávali sa naozaj, že s tú lužičkú Panna Maria Ježiška volakedy krmila, ulakomili sa k téj lužičke, že by ona zázračná bola, každý s ňú začrel aj dva tri rázy a dávali mu hojno másla, tak že on nikdá tak velikú almužnú do kláštera nedonésol jako vtedy na všetkých domácich počudování. Tý ženičky, tý babičky, kterým on sluboval, že sa jím máslo rozmnoží, ked sa ho len s tú lužičkú dotknú, o dva tri dni jedna k druhéj behali, mluvíce: „Och, súsedka moja, veru sa mne zdá, že je mého másla vícej, jako ho bolo, ked som ho s tú svatú lužičkú odebrala.“
.
Cirkevná vrchnosť označila dielo za „nehodné kresťanského človeka“
Dielo Dúverná zmlúva si ešte v roku vydania 1789 všimli Fándlyho cirkevní nadriadení. Trnavský kanonik Jozef Kluch po posúdení Fándlyho práce píše (preklad z latinčiny Anton Baník):
Je to kniha, ktorá, hoci sa snaží vystihnúť zvláštnosť a spôsobnosť slovenského, v Uhorsku užívaného jazyka, predsa je vo svojom slohu nacelkom sedliacka. K tomu krajne oplýva prílišnou autorovou závisťou proti rehoľným mužom i rádom a predstavuje ich rovno uštipačne i utŕhačne pre nespočetné, čiastočne neisté, čiastočne priamo s babskými klebetami zmiešané, čiastočne v niečom azda pravdivé, ale z jednotlivých osôb a prípadov na ich všeobecnú hanbu pritiahnuté, nerozumne a okrem toho aj zveličene podané výpovede, veru neobozretne do tlače dané. Slovom, usiluje sa dokázať o nich, že sú pre zaostalosť vo vzdelanosti, pre ľstivé úskoky proti kresťanskému ľudu, pre jeho nespočetné nadužívania akoby zjavnými úbožiakmi a vlastne verejnosti škodlivými podvodníkmi, aj potupne to predkladá so všetkou účinnosťou slov nielen literárnemu svetu, ale aj ľudu. Nech sa hanbí toto storočie za takéhoto autora a za takéto nehanebné, kresťanského človeka, Kristom odporúčanej lásky aspoň mierne vedomého, nehodné dielo, ktoré veru nevzdeláva, no istotne uráža.
.
V roku 1790 dostal Fándly cirkevný trest – kláštorné väzenie
Juraj Fándly dostal za dielo Dúverná zmlúva cirkevné napomenutie, no jeho názory a zámery to nezmenilo. Do tlače pripravil ďalšie pokračovanie Dúvernej zmlúvy. Cirkevná vrchnosť sa však o tom dozvedela a r. 1790 spisy zhabala. Fándly dostal opäť napomenutie, po čom sľúbil, že už nebude tlačou vydávať nič, čo by mu cirkev mohla vyčítať. Onedlho však Fándly odniesol do tlačiarne svoje ďalšie spisy. Cirkevná vrchnosť sa o tom opäť dozvedela a v polovici roka 1790 sa v Trnave znova Fándlyho spismi zaoberala - najmä jeho latinským spisom s maďarským názvom Igaz hazafi intésre (Na opravdivú vlasteneckú výstrahu). Išlo o súbor a výklad zákonných opatrení, ktorými sa zabezpečujú rôzne práva, výhody a úľavy poddaných. Podľa historika Antona Baníka chcel Fándly vydať prácu anonymne a pravdepodobne mala vyjsť aj so slovenským nadpisom. Podľa cirkvi však chcel Fándly touto prácou popudiť ľud k vzbure. Cirkev uložila Jurajovi Fándlymu za spisy trest - zavrieť do kláštora františkánov na 14 dní, s prísnym zachovaním pôstu, v stredu a v piatok len o chlebe a vode. Juraj Fándly nastúpil na výkon trestu do trnavského františkánskeho kláštora 21. septembra 1790, no prepustili ho 29. septembra - 5 dní trestu mu odpustili. V rozsudku, ktorý po posúdení veci vyniesla voči Fándlymu konzistoriálna cirkevná rada, sa o Fándlyho previnení a treste píše (preklad z latinčiny A. Baník):
Aby ctený Juraj Fándly, naháčsky farár, protiviaci sa svojej zákonitej vrchnosti a neobyčajne vzdorovitý človek preto, že proti opakovanému napomenutiu vikariátneho úradu, ba i proti zákazu tohto metropolitného konzistória, tajne zaniesol do tunajšej typografie na vytlačenie nové a od jeho prvších horšie práce, najmä onu záhubnú, ktorá má názov Igaz hazafi intésre (...), ba ktorý - bodaj by nie - touto poslednou svojou prácou chcel - on, čo ako farár by mal byť učiteľom pokoja i milovníkom lásky - hrubý a nevzdelaný ľud popudiť k vzbure priamo so zaslepenou odvážnosťou - aby na spasiteľnú duševnú rekolekciu a na korekciu uzavretý bol do konventu otcov františkánov, ktorých posvätný rád i sám svojimi seberovnými spismi všelijako tupil, a to na 14 dní, s prísnym zachovaním pôstu o samom chlebe i o vode v stredu i v piatok.
.
Fándlyho zásady zdravého životného štýlu platia dodnes
V roku 1793 vyšla Jurajovi Fándlymu kniha Zelinkár o liečení bylinami. V predhovore autor uvádza zásady zdravého života, ktoré vlastne platia doteraz: „Užívaj každodenne štyri pilule: I. dobré svedomí, II. srdca veselosť, III. mernosť v jedlách a v trunku, IV. lahodné tela pohybování alebožto prechádzku.“ V knihe sa ďalej venuje najrozličnejším chorobám a ich liečeniu. Problémom pred 200 rokmi - tak ako dnes - bola napr. aj neplodnosť. Fándly rozdeľuje neplodných ľudí na neliečiteľných a na tých, ktorí majú zdravé orgány, len stratili „moc“:
(...) kde je nedostatek údu, k plodeňú detek slúžíceho u chlapa alebo u ženy, tam žádné lekárstvo pomoci nedodá. Však ale pri zdravých tela údoch moci potratenéj k plodeňu detek dopomahajú dobré polévky, koreňaté jedlá, dobré staré víno, jako i halušky s dobrú starú bryndzú spravené a na ne dobré staré vínečko pité.
.
Fándly: Tuto nech sa nikto nepohoršuje
Osvetová publikácia bola aj skúškou slovnej zásoby novej slovenčiny v intímnej oblasti. Fándly píše, aby sa nikto nepohoršoval nad takýmito témami - treba na ne hľadieť čisto zo zdravotného hľadiska. Autor sa venuje aj liečeniu nadmernej pohlavnej žiadostivosti - v kapitolke, ktorú nazval Bujnú žádosť krotiť:
Semeno drénkové spolu aj listy aj kvet agnus castus jak v jedle tak aj v pití, tak aj do posteli posypaný, bujnosť a žádosť k skutku telesnému uhasuje. Mnozí to skúsili. To robá aj listy vrbové a pité; to robí ruta v jedlách požívaná. Ludé tlstí šošovicu hojne majú užívať. To robá též listy bolehlavové potlčené Hyosciamus, keď sa na telo hanebné chlapské alebo ženské prikladajú. N. B. Tuto nech sa nikdo nepohoršuje, poneváč aj to sú nemoci, a kdo je čistý, všecko za čisté drží.
.
V roku 1807 Fándly odišiel na odpočinok; básnil o pohode života
V januári roku 1807 odišiel chorľavý Juraj Fándly z Naháča na odpočinok do rodičovského domu do neďalekých Dolian. V máji toho istého roku tu napísal idylickú skladbu Prátelské porozumení, z ktorej cítiť duševnú pohodu, radosť z priateľov, literárnej činnosti aj z prírody:
Švrlikal stehlík, tež pinkala pinkava hlasno,
pýtala sa, či? - či trn? v kterém má hnízdo strnátko,
kos hvízdal, kukučka nekomu vykukávala roky.
Pri radostných spevoch hrkútala hrdlička žaltár
k západu slnka tedy, aj slávik spíval radostne.
.
V Doľanoch choval včely
Na odpočinku v Doľanoch (vtedy Ompitál) Juraj Fándly choval včely. Svoj včelín nazval Tuskuláneum podľa mesta Tusculum, kde sa narodil rímsky rétor Cicero, ktorého často citoval a vážil si ho. Medzi svojimi úľmi bol spokojný, čítal a tvoril - ukážka zo skladby Prátelské porozumení:
Nad Ompitálom včil včelín múj ozdobuje vrch,
spívajú nad Sokoldom pútnici u Magdaleny,
pekne brní též hlas od včel u mna ve včelíne.
Po službách božských v nem sedávam, tam knižky čítam,
aj v starosti knižky, písma sú potešení mé.
.
Viac: J. Fándly: Výber z diela, 1954; J. Fándly: Prátelské porozumení; J. Fándly: Zelinkár; A. Baník: Rok zo života Juraja Fándlyho
