.
Achmatovová mala v detstve guvernantku
Ruska Anna Achmatovová sa narodila r. 1889, vyrastala pri Petrohrade, v priľahlom mestečku Cárskoje selo, kam chodila od svojich 10-tich rokov aj na gymnázium. Jej celoživotná priateľka Valerija Sreznevskaja o jej detstve napísala:
S Aňou sme sa zoznámili v Hungerburgu, vtedy dosť módnych kúpeľoch pri Narve, kde naše rodiny bývali na dači (letný dom). Obe sme mali guvernantky, obe sme plynule rozprávali po francúzsky a po nemecky, obe sme chodili s našimi „madam“ na priestranstvo ku kúpeľnému domu, kde sa deti hrali rôzne hry a „madam“ klebetili sediac na lavičke. Aňa bola chudé ostrihané dievča, ničím výnimočné, dosť tiché a uzavreté.
.
Achmatovová a Goleniščev-Kutuzov
V roku 1905, keď mala Anna Achmatovová 16 rokov, sa jej rodičia rozviedli a ona sa s matkou odsťahovala z Petrohradu na polostrov Krym. Od r. 1906 pokračovala v gymnaziálnych štúdiách v Kyjeve. V Petrohrade zanechala mladučká Achmatovová aj svoju veľkú lásku, o 10 rokov staršieho univerzitného študenta Vladimira Goleniščeva-Kutuzova. Jeho priateľom bol manžel Achmatovovej sestry Inny, spisovateľ Sergej fon Štejn, ktorému Anna písala z Kyjeva do Petrohradu listy. Zaujímala sa v nich najmä o Vladimira Goleniščeva-Kutuzova. Úryvok z listu Anny švagrovi Sergejovi fon Štejnovi z r. 1906:
Môj milý Štejn, keby ste vedeli, aká som hlúpa a naivná! Až mi je hanba pred Vami sa priznať: doteraz ľúbim V. G.-K. A v živote niet ničoho okrem tohto citu. (...) Chcete ma urobiť šťastnou? Ak áno, pošlite mi jeho fotografiu.
.
Achmatovová a Gumiľov
Dňa 2. februára 1907 Achmatovová švagrovi Štejnovi nečakane napísala, že sa ide vydávať za básnika Nikolaja Gumiľova, tiež známeho z Petrohradu, aj keď „nevie, či ho ľúbi“. V liste však opäť pýta fotografiu Goleniščeva-Kutuzova:
Budem sa vydávať za priateľa z mojej mladosti Nikolaja Stepanoviča Gumiľova. Ľúbi ma už tri roky a ja verím, že mojím osudom je byť jeho manželkou. Či ho ľúbim, neviem, ale zdá sa mi, že ľúbim. (...) Chcete vedieť, prečo som Vám neodpovedala hneď: čakala som na fotografiu G.-K. a až keby som ju dostala, som Vám chcela oznámiť, že sa vydávam. (...) Pošlite mi, nehľadiac na nič, fotografiu Vl. Vikt. (Vladimira Viktoroviča Goleniščeva-Kutuzova). Pre Boha, nič na svete si tak silno neželám.
.
Achmatovová o Kutuzovovi: Neopätovaná láska je jed
Dňa 11. februára 1907 Achmatovová ďakuje Sergejovi fon Štejnovi za fotografiu Goleniščeva-Kutuzova. Zároveň opisuje svoje city z neopätovanej lásky:
Môj drahý Sergej Vladimirovič, neviem, ako vyjadriť nekonečnú vďačnosť, ktorú k Vám cítim. Nech Vám Boh splní Vaše najhorúcejšie prianie a ja nikdy, nikdy nezabudnem na to, čo ste pre mňa urobili. Veď 5 mesiacov som čakala na jeho fotografiu, je na nej úplne taký, akého som ho poznala, ľúbila a tak bláznivo sa bála: elegantný a taký ľahostajne chladný, pozerá sa na mňa unaveným pokojným pohľadom krátkozrakých svetlých očí. (...) Prečo ste si mysleli, že sa odmlčím, keď dostanem fotografiu? Ó, nie! Som príliš šťastná, aby som mlčala. Píšem Vám a viem, že on je tu so mnou, že ho môžem vidieť, – je to tak šialene dobre. Serjoža! Nemôžem od neho odtrhnúť svoju dušu. Som otrávená na celý život – horký jed neopätovanej lásky! Dokážem znova začať žiť? Samozrejme, nie! Ale Gumiľov – je môj Osud a ja sa mu pokorne odovzdám. Neodsudzujte ma, ak môžete. Prisahám Vám pri všetkom pre mňa svätom, že tento nešťastný človek bude so mnou šťastný.
.
Báseň 17-ročnej Achmatovovej
K listu z 11. februára 1907 pripojila 17-ročná Anna Achmatovová aj „jednu zo svojich posledných básní“ (doslovný preklad):
.
Sreznevskaja: Manžel Achmatovovej Gumiľov mal v jej srdci skromné miesto
Nikolaj Gumiľov síce požiadal Annu Achmatovovú o ruku už r. 1907, no vzali sa až r. 1910. V roku 1912 sa im narodil syn, no ich zväzok sa čoskoro fakticky rozpadol; formálne sa rozviedli r. 1918. Celoživotná priateľka poetky Valerija Sreznevskaja vo svojich spomienkach na Annu Achmatovovú o jej citoch k manželovi Gumiľovovi povedala:
Aňa nikdy nepísala o láske ku Gumiľovovi, ale často hovorila o jeho nástojčivej pripútanosti, opakovaných návrhoch na manželstvo a o svojom ľahkomyseľnom odmietaní a ľahostajnosti k nim. (...) A zrazu, v jedno krásne ráno, som dostala oznámenie o ich svadbe. Prekvapilo ma to. Čoskoro pricestovala Aňa a hneď prišla ku mne. Akosi letmo spomenula svoj sobáš a mne sa zdalo, že sa v nej nič nezmenilo; nemala vôbec želanie, ako to často býva u novomanželov, hovoriť o svojom osude. Akoby táto udalosť nemohla mať význam ani pre ňu ani pre mňa. (...). Achmatovová má veľký a zložitý život srdca – ja to viem ako pravdepodobne nikto. Ale Nikolaj Stepanovič, otec jej jediného dieťaťa, zaberá v živote jej srdca skromné miesto. Môže to byť zvláštne, nepochopiteľné a neobyčajné, ale je to tak.
.
Achmatovovej poetický autoportrét: Dlhá ofina a oči, ktoré už neplačú
Anna Achmatovová napísala v roku 1913 báseň-autoportrét, teda vlastnú charakteristiku vo veršoch:
.
Achmatovová Anrepovi: O nádej menej, o pieseň viac
V roku 1914, na začiatku Prvej svetovej vojny, sa Anna Achmatovová spoznala v Petrohrade s výtvarníkom Borisom Anrepom. Bolo to pred jeho odchodom na front. U Anny vznikol k umelcovi silný citový vzťah. Stretali sa počas jeho služobných ciest alebo dovoleniek z frontu. Boris Anrep bol však v čase zoznámenia sa s Achmatovovou už definitívne rozhodnutý odísť z Ruska do Británie. V roku 1916 mu poetka dala na pamiatku svoju prvú zbierku Večer z r. 1912 s pripísaným dvojverším, v ktorom o sebe hovorila, že „má o jednu nádej menej, tak bude mať o jednu pieseň viac“. Myšlienka nie je len vyjadrením jej konkrétnej situácie, ale všeobecného princípu jej tvorby, či básnického tvorenia vôbec. Dvojveršie je úryvkom z nasledovnej Achmatovovej básne z r. 1915:
.
Viac: Zobrané spisy Anny Achmatovovej; Sreznevskaja o Achmatovovej
