.
Súd r. 1673 s 30-tkou evanjelických kňazov
V r. 1673 predvolali do Bratislavy na mimoriadny súd 33 evanjelických a dvoch kalvínskych farárov. Obžalovali ich z podpory vzbury časti uhorskej šachty proti kráľovi, katolíkovi Leopoldovi I., či z urážky katolíckeho náboženstva. Hrozil im trest smrti. Farári obvinenie odmietli ako vykonštruované. Podľa nich hlavným cieľom súdu bolo likvidovať evanjelickú, či kalvínsku inteligenciu v Uhorsku a katolicizovať ho. Súd dal obžalovaným na výber: odísť do exilu, alebo zostať doma, no bez vykonávania duchovnej činnosti. No najskôr by museli podpísať vyhlásenie, že si priznávajú vinu, tzv. reverz. Obvinení tvrdili, že súd nemal proti nim dôkazy, preto ako „dôkaz“ malo slúžiť práve vynútené písomné priznanie. Reverzy obžalovaní napokon podpísali, odišli do exilu, alebo sa vzdali duchovného úradu. Jeden evanjelik aj konvertoval na katolicizmus, no neskôr sa k svojej pôvodnej viere vrátil.
.
Súd r. 1674 s takmer všetkými evanjelickými kňazmi
V r. 1674 bol analogický proces s ostatnými evanjelickými aj kalvínskymi kňazmi a učiteľmi v krajine. Súdu sa podarilo predvolať 735 obžalovaných, prišlo ich 336, z toho 256 bolo evanjelikov a 80 kalvínov. Tiež ich súhrnne, teda nie jednotlivo obvinili zo vzbury, hrozil im trest smrti. Obžalovaní tiež obvinenie odmietli. Potom sa im súd snažil dať podpísať tzv. reverzy, teda priznanie si viny výmenou za exil, alebo za vzdanie sa svojho povolania. Väčšina to aj podpísala, asi stovka však nie. Tých odsúdili na trest smrti. Cisár Leopold I. im ho potom „z milosti“ zmenil na väzenie. Túto necelú stovku teda uväznili, no r. 1675 poslali mnohých z nich na galeje do Talianska. Tam niektorí od vyčerpania zomreli, traja utiekli a viacerých r. 1676 vykúpil jeden dobrodinec. Do vlasti sa však nevrátili, zostali v exile. Takto sa v zahraničí stretli tzv. reverzalisti, teda tí, ktorí podpísali reverz, a tí, ktorí ho odmietli podpísať.
.
Dva tábory evanjelikov: reverzalisti a antireverzalisti
Dá sa povedať, že reverzalisti sa priznali k vykonštruovanému obvineniu, aby sa vyhli utrpeniu, no tí, ktorí odmietli reverz podpísať, konali v súlade so svojím svedomím a radšej znášali utrpenie. Medzi týmito dvoma skupinami evanjelikov došlo ku konfrontácii – kto konal správne a kto nesprávne. Na tejto polemike sa na strane reverzalistov zúčastnili napr. trnavský evanjelický farár Daniel Moller, ktorý r. 1674 podpísal reverz a išiel do exilu, či ilavský evanjelický farár, superintendent (biskup) Joachim Kalinka, ktorý podpísal reverz r. 1673 a išiel do exilu. Na druhej strane boli tí, ktorí reverz nepodpísali a niesli za to kruté následky, napr. krupinský evanjelický učiteľ Juraj Láni, ktorý odmietol r. 1674 reverz podpísať a išiel do väzenia a potom na galeje, cestou na ne však ušiel, či ilavský evanjelický kaplán Tobiáš Masnicius, ktorý r. 1674 tiež odmietol podpísať reverz, išiel na galeje, ale cestou tiež ušiel. Reverzalistov kritizoval aj Krištof Mazarius, syn Daniela Mazaria, ktorý odmietol r. 1674 reverz podpísať a na galejach zomrel.
.
Polemiku začal učiteľ Láni, ktorý obvinil reverzalistov z nestálosti
Na začiatku vnútroevanjelickej polemiky bol krupinský učiteľ Juraj Láni, ktorý odmietol podpísať r. 1674 reverz, za čo išiel do väzenia a po niekoľkých mesiacoch na galeje do Talianska. Cestou na galeje však strážcom v Taliansku ušiel. Postupne sa dostal do Nemecka, kde prišiel do kontaktu s tými evanjelikmi, ktorí podpísali nanútený reverz o priznaní sa k údajnej podpore protikráľovskej vzbury, a tak sa vyhli väzeniu, galejam a prípadnej smrti. Juraj Láni obvinil skupinu evanjelikov, ktorá podpísala reverz r. 1673, z toho, že zapríčinila súd r. 1674. Keď sudcovia (boli to katolíci, vrátane niekoľkých biskupov) podľa Lániho videli, ako ľahko r. 1673 dostali prvú skupinu evanjelikov preč z krajiny, rozhodli sa r. 1674 iniciovať súdny proces s celou evanjelickou a kalvínskou inteligenciou. Láni vydal r. 1676 v exile nemecký spis Kurtze und wahrhaffte historische Erzehlung..., kde píše (preložil Jozef Minárik pod názvom Krátke a pravdivé historické vyrozprávanie...):
Aký to bol teda div, že nás nútili podpísať hanebné reverzy? A keď sa im to podarilo dosiahnuť u niektorých nestálych, hneď bez najmenšej námahy a bez najmenšieho rozruchu nasledovalo úplné vykynoženie evanjelických stavov v Uhrách, ktoré boli (katolíckemu) kléru vždy tŕňom v očiach.
.
Láni obvinil hlavne evanjelického superintendenta Kalinku
V skupine tzv. reverzalistov z r. 1673 bol aj evanjelický superintendent (biskup) z Ilavy Joachim Kalinka. Jeho životopisec, evanjelický kňaz Ján Mocko k tomu r. 1897 napísal, že obvinení síce súhlasili s odchodom do zahraničia, či rezignáciou na svoj duchovný úrad, no chceli z reverzov odstrániť priznanie sa k rebélii. Údajne im povedali, že to zmenia, ale nakoniec im vraj podvodne podstrčili pôvodné reverzy. Úryvok z Kalinkovho životopisu od Mocka:
Počiatkom roku 1676 prichodili do Nemecka z galejí neapolských vyslobodení mučeníci naši, z nichž počínanie Jura Lániho, rektora krupinského, strpčilo i tak krušné dni vyhnancov našich, r. 1673 reverz podpísavších. Juro Láni totiž bezohľadne a nemilosrdne v spisoch svojich obviňoval pred verejnosťou bratov vo viere v Nemecku tých, čo r. 1673 reverz podpísali a do vyhnanstva šli, že tým skutkom protivníkom svojim sami vtiskli do ruky zbroj, ktorou mohli ďalej ubíjať bezbrannú cirkev evanjelickú. Keď v podstrčených reverzoch priznali sa k rebelantstvu a všetkému tomu, z čoho ich nepriatelia cirkvi našej obviňovali. Iste, dopustili sa osudnej chyby, ktorá nedá sa ospravedlniť, ale ovšem z pomerov tehdajších vysvetliť. Iste, správnejšie zachovali sa tí kňazi a rektori, ktorí r. 1674 pred mimoriadny súd prešporský predvolaní boli a ktorí ani sľubmi, ani hrozbami, ani väzením, ani inými spôsobmi zastrašovania nedali sa nakloniť k podpisu reverzov, ale radšej trpeli dlhé väzenie a konečne strašný osud galejných otrokov, ako by sa priznali k tomu, čoho vinní neboli.
.
Reverzalistov obvinil aj syn farára Mazaria, ktorý zomrel na galejach
Reverzalistov ostro napadol aj Krištof Mazarius, ktorého otec Daniel Mazarius, evanjelický farár v Tomášovciach pri Lučenci, r. 1674 odmietol reverz podpísať, za čo ho po niekoľkých mesiacoch väzenia eskortovali r. 1675 na galeje v Taliansku, kde od vysilenia aj zomrel. Jeho syn Krištof vložil svoje obvinenia proti reverzalistom, hlavne proti superintendentovi Joachimovi Kalinkovi, ako spoluautor do knihy Clypeus veritatis (Štít pravdy), ktorá vyšla r. 1677 vo Wittenbergu. V knihe autori nazvali reverzalistov zradcami viery a vlasti, pokrytcami, odpadlíkmi. Superintendent Joachim Kalinka, žijúci v nemeckom exile, obvinenia spoluveriacich odmietol, čoskoro však r. 1678 zomrel.
.
Reverzalista Moller obvinil antireverzalistov zo zaťatosti
Polemika o tom, či bolo správne podpísať reverzy s priznaním sa k nepravdivému obvineniu a tak sa vyhnúť ťažkému trestu, vznikla aj medzi trnavským evanjelickým farárom Danielom Mollerom a ilavským evanjelickým kaplánom Tobiášom Masniciom. Mollera predvolali na súd r. 1674, no tam podpísal reverz a odišiel do exilu. Masnicia tiež predvolali na súd r. 1674, reverz však nepodpísal, za čo išiel do ťažkého väzenia v Leopoldove a po 9 mesiacoch ho poslali na galeje do Talianska. Cestou však z eskorty ušiel, až sa napokon dostal do Nemecka, aj do mesta Zittau, kde bol aj Moller. Keď sa stretli, reverzalista Moller Masnicia obvinil z toho, že reverz nepodpísal, čím vraj prejavil svoju „zaťatosť“ a „nerozvážnosť“, za čo si vraj tvrdé zaobchádzanie zaslúžil. Moller označil Masnicia tiež za „donatistu“, čo bol cirkvou zavrhnutý dávnejší extrémny smer. Masnicius Mollerove reči odmietol a zdôraznil, že reverz by mu nedovolilo podpísať svedomie. O spore Masnicius napísal v spoločnom diele v latinčine s ďalším spoluväzňom, tiež antireverzalistom Jánom Simonidesom, breznianskym evanjelickým učiteľom. Dielo sa zachovalo len v odpisoch a tlačou vyšlo až r. 1981 v slovenskom preklade Jozefa Minárika pod názvom Väznenie, vyslobodenie a putovanie. O rozhovore s Mollerom i ďalšími reverzalistami Masnicius napísal:
Často sa totiž opakoval nepríjemný spor o podpísaní reverzov, hoci som prosil, aby sa o tej veci mlčalo. Musel som počúvať, že to bola veľká nerozvážnosť, keď sme nepodpísali. Zaslúžene tak tvrdo s nami zaobchádzali pre zaťatosť a pre nerozvážne odpovede niektorých. Sme autochyri, donatisti. Dobre sa stalo, že som prežil odvlečenie a kríž, lebo keby som tam bol zomrel, muselo by sa právom pochybovať o mojej spáse. Často sa porozprávalo ešte viac podobných rečí. Odpovedal som na ne, že to neľutujem, ba že by som nevedel s dobrým svedomím chcieť alebo môcť urobiť inak, hoci by som i dnes dostal ponuku podpísať. A to bolo, čo náramne urážalo uši spolubývajúcich.
.
Viac: J. Mocko: Biskup Joachim Kalinka, 1897; Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka, 1981; J. Láni: Krátke a pravdivé historické vyrozprávanie, 1961; P. Kónya: Dejiny Uhorska, 2014; Desaťročie veľkého prenasledovania evanjelikov 1671-1681
