.
Na začiatku bol Kollár a nemecké zjednocovanie
Prvý mohutný impulz zjednotiť Slovanov pochádzal v slovenskom prostredí od Jána Kollára, evanjelického farára a básnika. Podnet však dostal v Nemecku, kde bol svedkom nemeckého zjednocovania. Ján Kollár študoval v r. 1817-9 teológiu na univerzite v nemeckej Jene. Tu ho mimoriadne zaujala vôľa Nemcov, vtedy rozdrobených v mnohých štátoch a štátikoch, zjednotiť sa. Toto nemecké smerovanie potvrdili oslavy 300-ročnej pamiatky reformácie Martina Luthera na hrade Wartburg v októbri 1817. Čo na podujatí Ján Kollár videl, opísal v dobových bratislavských novinách Týdenník, kde prerozprával aj nasledovné slová jedného z účastníkov nemeckého stretnutia:
Každý má býti nejen člověkem a vzdělancem, ale i Němcem, má vyzvléci ze sebe egoismus, provincialismus, dialektismus a povýšiti se na stupeň celého národu. Hanba jestiť vzdělanému žáku ničím jiným nebýti než Sasíkem, Hessem, Frankem, Švábem, Prusem, Rakušanem, Bavorem, Hannoveránem, Švejcarem atd. Nechať budoucně zmizí tato pitva národní mezi námi a buďme jedno tělo, jeden národ německý.
.
Kollára nemecké zjednocovanie inšpirovalo k tzv. slovanskej vzájomnosti
Jána Kollára myšlienky celonemeckého zjednocovania inšpirovali k istej forme zjednocovania Slovanov. Stal sa tvorcom ideológie tzv. slovanskej vzájomnosti. Nešlo o politické zjednocovanie, ale kultúrno-literárne. Kollár nazýval Slovanov Slávmi. V článku O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými, ktorý publikoval r. 1836 v časopise Hronka, Ján Kollár napísal (z Kollárovej nemeckej verzie z r. 1837 článok do slovenčiny preložil Karol Rosenbaum):
Nech Poliak nie je len Poliakom, ale Slávopoliakom, nech neštuduje len knihy svojho, ale aj ruského, českého, srbského nárečia; nech Rus nie je len Rusom, ale aj Slávorusom, nech nepozná a nečíta len spisy svojho, ale aj poľského, českého, srbského nárečia; Čech nech nie je len Čechom, ale aj Slávočechom, nech sa neučí len česky, ale aj poľsky, rusky, srbsky; Srb alebo Ilýr nech nie je len Srbom, ale Slávosrbom, nech nekupuje a nečíta len srbské, ale aj poľské, ruské, české diela. (...) Nie ten, kto je medzi Slovanmi prvý, najväčší, najsilnejší, ale ten, ktorý je najvzájomnejší a najviac s druhými kmeňmi a nárečiami spojený, kto si život a samostatnosť aj menších a slabších najviac ctí a váži: len ten si zaslúži v našich časoch chválu a uznanie a krásne meno Slovan.
.
Kollár a „všeslovanský jazyk“
Podľa Jána Kollára by sa Slovania mali približovať k „ideálu všeslovanského jazyka“. V diele O literárnej vzájomnosti v kapitole Cesty a pomocné prostriedky k podpore tejto vzájomnosti preto odporúčal:
Postupné obmedzenie cudzích slov a foriem, prijatie pravých a čistoslovanských a tým podmienené priblíženie k ideálu všeslovanského jazyka, t. j. jazyka, ktorému by každý Slovan z hocijakého kmeňa ľahko rozumel. Slovanské jazyky sa môžu obohatiť len zo slovanských jazykov, ktoré rovnako znejú a sú rovnako stavané.
.
Štúr videl budúcnosť Slovanov na vrchole vývoja ľudstva
Stúpencom slovanskej vzájomnosti Jána Kollára sa stal aj učiteľ na bratislavskom evanjelickom lýceu Ľudovít Štúr. Aj on išiel študovať do Nemecka, v r. 1838-40, a aj jeho pohľad na svet to ovplyvnilo. V Nemecku v tom čase vládla filozofia Georga Wilhelma Friedricha Hegela, ktorý vývoj ľudstva videl v postupnosti od orientálnych národov k starým Grékom a Rimanom, po ktorých dejiny údajne vyvrcholili nástupom kresťanstva a Germánov. Štúra takéto videnie dejín zaujalo, no upravil si ho. Tvrdil, že na vrchol ľudstva prídu po Germánoch ešte Slovania, ktorí svetu prinesú dobro a harmóniu. V liste z 8. novembra 1842 svojmu priateľovi Samovi Bohdanovi Hroboňovi napísal, že filozofiu Hegela treba „prerobiť“:
Byli-li Hellenové nadáni hlubokým citem a citem-li zavírali a představovali si myšlénku pravou, klestili-li ji Řimané mohoutným ramenem svým cestu, pojali-li ji Germané a obeznámili-li s ní svět, je-li pak každý světohistorický národ předešlého vyšší, jej v sobě zavírající, tedy musí nyní se blížící světohistorický národ reproductie všech předešlých býti, musí v něm býti myšlénka v citu (víra, Slovanská mysl) (...). (...) my jen na podstatě filosofie velikého myslitele Hegela dále stavěti můžeme. My si filosofii tuto přerobíme (...).
.
Frič: Štúr dal podnet na zvolanie tzv. Slovanského zjazdu v Prahe
V r. 1848 začala v Európe, vrátane Rakúskej monarchie, séria revolúcií - ľudia žiadali slobodnejší život národov a jednotlivcov. Ľudovít Štúr odišiel z Uhorska a už v apríli začal spoluorganizovať v Prahe tzv. Slovanský zjazd. Slovania z rôznych častí krajiny, aj zo zahraničia, mali na ňom hovoriť o svojej budúcnosti v nových časoch. Jeden z účastníkov zjazdu a svedok jeho príprav, Čech Josef Václav Frič, vo svojich pamätiach napísal:
První podnět k onomu sjezdu dal náš do Prahy zavítavší L. Štúr, kterýž byl již za pobytu svého ve Vídni počátkem dubna naklonil k této myšlence i Jihoslovany i Poláky, jmenovitě Kukuljeviče, Kušljana i Lubomirského a v Praze pak Jordana, Gauče i Šafaříka.
.
Spor Štúra a Palackého, čo je dôležitejšie - Slovanstvo, či Rakúsko
Slovanský zjazd sa začal 2. júna. Už 3. júna došlo k sporu medzi českým historikom Františkom Palackým a Ľudovítom Štúrom. Palacký chcel, aby účastníci potvrdili predovšetkým záujem zachovať Rakúsko. Štúr takúto formuláciu odmietol. Podľa neho ich záujmom by malo byť predovšetkým zachovanie Slovanov, až potom Rakúska. Vyhlásil:
Cíl náš měl by býti zachovati říši Rakouska? Náš cíl jest zachovat nás. Nejdříve musíme sloužit sobě, pak jiným. Dosavád Rakousko stálo, my jsme hnili. Co by nám řekl svět, kdybychom o nic více nestáli, než o zachování Rakouska! Pádem Rakouska nepadáme my.
.
Slovanský zjazd pre nepokoje predčasne ukončili
Počas Slovanského zjazdu však vypukli v Prahe nepokoje, namierené proti rakúskemu generálovi Alfredovi Windischgrätzovi, ktorý mal v Prahe udržiavať vojenskými prostriedkami poriadok. Účastníci preto zjazd prerušili a už ho neobnovili.
.
Štúr po revolúcii 1848/9: Slovania by sa mali pripojiť k Rusku
Potlačiť revolúciu v Uhorsku sa však Rakúšanom nedarilo. Preto im prišla r. 1849 na pomoc ruská armáda, ktorá Maďarov porazila. Úspešný ruský vojenský zásah sa odrazil aj na Štúrovom videní budúcnosti Slovanov. Svoje názory zhrnul v nemecky písanom spise Das Slawentum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti), ktorý však pred okolím tajil. Dielo zostalo za jeho života v rukopise (zomrel predčasne r. 1856) a publikovali ho až posmrtne r. 1867 a aj to len v Rusku v ruskom preklade Vladimira Lamanského. V spise Ľudovít Štúr rozvíja tri možnosti zachovania slovanských národov v budúcnosti. Prvou je podľa neho ich federatívny zväzok, druhou je ich existencia v rámci Rakúskej monarchie - obe možnosti však zamieta ako nereálne. Jedine možnú budúcnosť majú slovanské národy, vrátane Slovákov, len ak sa pripoja k Rusku, tvrdí Štúr:
Ist den also weder das Eine, noch das Andere, können die Slawen weder in den Foederativstaaten, noch unter Österreich sich einrichten u. ihr Leben entfalten, bleibt das Dritte, nämlich der Anschluss aller Slawen an Russland, u. dies allein ist das Wahre u. Zukunftsvolle.
.
Štúr: Ruština by mala byť literárnym jazykom Slovanov
Ľudovít Štúr v spise Slovanstvo a svet budúcnosti tiež odporúča, aby všetci Slovania neskôr používali ruštinu ako spoločný literárny jazyk (preklad z nemčiny Adam Bžoch):
Slovania majú pádny dôvod na to, aby vytvorili jednu literatúru - je to ich ľudská, politická a historická povinnosť. Ak nechceme mlátiť prázdnu slamu, nemusíme vôbec pochybovať o tom, na ktorú literatúru pripadne voľba. Všetky slovanské literatúry - okrem ruskej - sa obmedzujú na malé kmene a následne aj na malé územia, preto môže voľba všeobecného slovanského literárneho jazyka pripadnúť jedine na staroslovanský alebo ruský jazyk. Staroslovienčina ako taká však už vymizla a je takmer mŕtva, nie je taká ohybná a nemá vzlet živého jazyka, preto zostáva len ruština ako jediný jazyk schopný plniť takéto poslanie.
.
Dva rukopisy Štúrovho diela Slovanstvo a svet budúcnosti
Kedy Ľudovít Štúr dielo Das Slawentum und die Welt der Zukunft napísal, v ňom nie je jasne uvedené. Podľa historika Vladimíra Matulu to však mohlo byť r. 1851, o čom by mal okrem iného svedčiť aj fakt, že Štúr píše o Francúzsku ako o republike, a práve v decembri 1851 došlo vo Francúzsku k prevratu a zániku republiky a r. 1852 sa krajina stala cisárstvom. Štúr to v diele nezaznamenal. Ako Vladimír Matula upozorňuje, existujú dva nemecké rukopisy Štúrovho diela Das Slawentum und die Welt der Zukunft. Prvý, starší, je písaný Štúrovou rukou, a to latinkou (písmom). Sú v ňom zároveň rôzne Štúrove opravy. Preto dal svoj opravený text niekomu načisto prepísať (nezistilo sa, koho je to písmo), ale už švabachom. Aj v tomto rukopise sú opravy písané Štúrovou rukou. Ako uviedol ruský prekladateľ Štúrovho diela Vladimir Lamanskij, novší rukopis písaný švabachom odovzdal Ľudovít Štúr Michailovi Rajevskému, pravoslávnemu kňazovi na ruskom veľvyslanectve vo Viedni, ktorému sa však nepodarilo vydať ho v Rusku. Starší, Štúrovou rukou písaný rukopis, Lamanskij získal počas svojej cesty po Uhorsku po smrti Štúra od Štúrovho priateľa, nevieme však ktorého. Rajevskij vtedy Lamanského upozornil, že on má od Štúra novší rukopis, preto si rukopisy vymenili, aby Lamanskij vydal novšiu verziu, čo sa aj stalo r. 1867.
.
Viac: Týdenník z r. 1817; J. Kollár: O literárnej vzájomnosti; Paměti J. V. Friče; Listy Ľ. Štúra; Ľ. Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti, 1993, Ľ. Štúr: Das Slawentum und die Welt der Zukunft, 1931, ed. J. Jirásek; V. Matula: Štúrov spis Slovanstvo a svet budúcnosti; Ľ. Štúr: K přátelům, k bratrům, 1956
