.
Na súd predvolali 35 obžalovaných, do Bratislavy sa ich dostavilo 24
Na 25. septembra 1673 predvolal do Bratislavy ostrihomský arcibiskup, teda hlava katolíckej cirkvi v Uhorsku, Juraj Szelepcsényi - ako kráľom Leopoldom I. menovaný predseda mimoriadneho súdu - 33 evanjelických a dvoch kalvínskych farárov (presné počty nie sú v historiografii ujednotené, takto to uvádza P. Kónya r. 2014). Boli obžalovaní z údajnej vlastizrady proti katolíckemu kráľovi Leopoldovi I. Na súd sa ich dostavilo 24. Údajne podporovali protikráľovské sprisahanie skupiny uhorských šľachticov, ktoré inicioval palatín František Wesselényi, v tom čase už mŕtvy. Neboli to obžaloby s dôkazmi proti jednotlivcom, ale súhrnná obžaloba proti všetkým. Predvolaní obvinenie odmietli ako vykonštruované, jeho cieľom vraj mala byť postupná likvidácia evanjelikov a kalvínov v krajine, čo boli jediné dve povolené protestantské cirkvi. Protestanti mali pritom v tom čase v Uhorsku početnú prevahu. Obžalovaným za vlastizradu hrozilo mučenie, trest smrti a konfiškácia majetku. Predseda súdu Juraj Szelepcsényi im však pred rozsudkom dal ponuku: ak sa písomne priznajú k vlastizrade, ako „milosť“ dostanú možnosť odísť z krajiny alebo aj zostať doma, ale len ako súkromné osoby bez vykonávania akejkoľvek duchovnej činnosti. Takéto vyhlásenie sa volalo reverz. Ideálny by však podľa súdu bol prestup obvinených ku katolíkom. Obžalovaní priznanie viny odmietli podpísať ako lož, ktorá odporuje ich svedomiu. Tvrdili, že súd proti nim nemá žiadne dôkazy, preto chce ako dôkaz použiť vynútené priznanie viny. Keď im však súd sľúbil úpravu textu reverzu, všetci ho podpísali, dvaja dokonca prestúpili ku katolíkom, jeden počas súdu zomrel. Medzi tými, ktorí si vybrali exil, boli aj viacerí slovenskí barokoví spisovatelia, napr. Daniel Sinapius, Ján Milochovský, či Joachim Kalinka.
.
Daniel Sinapius, evanjelický farár z Radvane pri Banskej Bystrici
Radvanský farár Daniel Sinapius si vybral exil. Odišiel do mesta Brzeg v Sliezsku, potom do Vratislavi a odtiaľ r. 1677 do Nowého Bojanowa v Poľsku, kde dostal miesto rektora školy. V roku 1678 vydal v kontexte vtedajšej slovenskej literatúry pozoruhodnú dvojjazyčnú knihu s názvom Neo-forum Latino-Slavonicum – Nový trh latinsko-slovenský. Slovenská zložka diela pozostáva z prísloví a porekadiel, ktoré poznal z domu či z literatúry, latinskú zložku tvoria zvyčajne sentencie rímskych klasikov. Literárny historik Jaroslav Vlček o diele napísal: „Táto knižka (…) je najstaršia dosiaľ známa zbierka slovenských prísloví a má zrejmý ráz školskej učebnej pomôcky.“ Bola to teda podporná učebnica pri štúdiu latinského i „slovenského“ jazyka, ako sa v tej dobe bežne nazývala z dnešného pohľadu slovenčená knižná čeština – slovenská inteligencia ju vtedy používala ako svoj spisovný, resp. kultúrny jazyk. Čistá slovenčina sa obmedzovala hlavne na hovorový styk ľudu alebo s ľudom a mala nárečový a lokálny charakter. Časť prísloví a porekadiel čerpal Daniel Sinapius od svojej matky Barbory, rodáčky z Dubnice nad Váhom, dcéry tamojšieho evanjelického farára Jána Liciho. Sinapius to napísal v latinskom úvode knižky. Mnohé z uverejnených prísloví a porekadiel sa na Slovensku používajú doteraz, napr. (diakritika sa v tej dobe nepoužívala dôsledne):
Každá liška svúj chvost chváli. Kde ma dve oči ponesú. Kdo komu jamu kopa, sám do ní upada. Kdo neskoro chodí, sám sobě škodí. Kdo učí jiného, učí se sameho. Klin klinem. Koho chtejí dobiti, lehce palici nachazejí. Kolik krajú, tolik obyčejú. Komu Pán Búh, tomu všetci svatí. Kůň má čtyri nohy, a predce se potkne. Mačku v vreci kupovať. Mnoho vody ješte do toho času uplyne. Ne všecko zlato, co se svíti. Nedaleko ovotce od svého stromu padá. Nehas, co te neuhara. Nemá všeckých doma. Nemluv hup, až nepreskočíš. Nemuž byť i vlk sytý i baran celý. Nevyssal jsem toho z palca. Pečené holuby nepadají z neba. Pes, který nejvíc šteka, nevelmi kúše. Piate koleso. Po smrť ho poslať. Pomaly dalej ujdeš. Susedova krava více mleka míva.
.
Sinapius: Ako hovoríme, tak máme písať
Na uhorskom sneme r. 1681 v meste Šopron napokon rozhodnutia súdu z r. 1673, aj platnosť reverzov zrušili (aj iných podobných súdov). Daniel Sinapius sa r. 1683 vrátil z exilu do Uhorska. Ešte v tom istom roku vydal v Levoči katechizmus s názvom Perlička dítek Božích, čo bolo upravené vydanie rovnomennej knižky od Čecha Sixta Palmu Močidlanského. Sinapiov je však úvod, ktorý vzbudzuje pozornosť svojím postojom k slovenčine. Autor v ňom vyzýva Slovákov, aby nepoužívali neznáme české slová, ale známe slovenské, a viac sa sústredili na zrozumiteľnosť textu než na prísne dodržiavanie českých pravopisných pravidiel. Z úvodu Daniela Sinapia: „Obzvlaště poněvadž se mnohé slová v čisté češtině, tak nám Slovakům jako chodník na Tatry neznáme nachazejí (kpk: medle, brzo, jho, tluka, podrobny), proto jako mluvíme, tak i psati máme, ne čtiržý, ale čtiry, ne křt, ale krst.“
.
Ján Milochovský, evanjelický farár z Brezna
Brezniansky evanjelický farár Ján Milochovský sa po súde vysťahoval do Brzegu a potom do Vratislavi. V r. 1678 vydal v Drážďanoch pozoruhodnú knihu pod názvom Ornamentum magistratus politici - Ozdoba vrchnosti svetské, aneb kterými cnostmi kresťanská vrchnost má ozdobena a okrášlena býti. Je to spis o správnom spravovaní štátu. V diele sa venuje aj otázke miesta cudzincov v spoločnosti. Podľa Milochovského nie je dôležité, či je niekto „domáci“ alebo cudzinec, no musí to byť predovšetkým čestný a užitočný človek: „V mnohých místech to se spatrovalo, že cizozemci s vetší verností a pilností obec rídili, nežli nekterí domáci mešťané (...). Povedá se v prísloví, že cizí kočka, která dobre myši loví, byť by i z ostrovu Cypru byla, hospodári jest užitečnejší, nežli všickni v jeho dome splození potkanové (...).“
.
Milochovský hovorí o „dvoch národoch“ - dobrých a zlých ľuďoch
Nedeliť ľudí podľa toho, či sú domáci alebo cudzinci, vyúsťuje aj do Milochovského rozdeľovania spoločnosti v podstate iba na „dva národy“ - statočných a zlých: „Vlastne o tom mluvíce, dve toliko naciones aneb národové nacházejí se na svete: jeden, z nehož verní, pobožní, úprimní a stateční, druhý, z kterého neverní, zlí a bezbožní pocházejí. (...) t. j. nemáme na to hledeti, z kterej vlasti nekdo jest pošlý, ale kterej vlasti hodný.“
.
Joachim Kalinka, evanjelický farár v Ilave, superintendent
Ilavský evanjelický farár Joachim Kalinka, ktorý bol zároveň superintendentom (biskupom), odišiel do mesta Žitava (Zittau) v Hornej Lužici. Kalinku súdili už v rokoch 1671-2 v Bratislave pre podozrenie zo šírenia protihabsburskej knihy českého exulanta žijúceho v Lednici pri Púchove Mikuláša Drabíka. Drabíka 16. júla 1671 v Bratislave sťali, Kalinku však po 10 mesiacoch vyšetrovania pustili ako nevinného. Počas tohto procesu, teda núteného pobytu v Bratislave, si Kalinka viedol latinsko-slovenský denník, ktorý sa zachoval dodnes. Kalinka si do denníka zapisoval aj rôzne príbehy, ktoré počul. Pri absencii vydávania podobnej zábavnej literatúry v tých časoch u nás mu mohli tento kultúrny nedostatok kompenzovať. Literárny historik Jozef Minárik o tom napísal:
Kalinkov denník je jedinečným prameňom pre poznanie vtedajších populárnych poviedkových, anekdotických a predovšetkým facetických látok a metód ich šírenia. Má zapísaných 19 historiek, poviedok, anekdot a najmä facécií, ktoré sa rozprávali pri cestovaní a hlavne pri stolovaní (napr. o pánovi a slúžke vydávajúcej sa za ducha zomrelej panej, o farárovi a potrestanej mulici, o čarodejníkovi a sklárovi, o Faustovi, o pánovi a ryšavom hostinskom, o sluhovi hovoriacom pravdu a o susedovi zabitom klobásou).
.
Niektorí ďalší evanjelici odsúdení r. 1673
Medzi ostatnými evanjelickými exulantmi z r. 1673 boli napr. banskobystrickí farári Peter Sextius, Matej Porschitius, Juraj Cember a Klement Brecht, trenčiansky farár Ján Sinapius, zvolenský farár Daniel Remenius, zvolenský kaplán Jób Trusius, krupinskí farári Ján Burius a Ján Sextius, slatinský farár Jeremiáš Lepínius, či ľubietovský farár Eliáš Čech.
.
Viac: J. Mocko: Biskup Joachim Kalinka; Antológia staršej slovenskej literatúry, ed. J. Mišianik; D. Sinapius-Horčička: Neo-forum Latino-Slavonicum; P. Kónya: Dejiny Uhorska, 2014; J. Drobný: Evanjelickí slovenskí martýri
