X+
Pred týždňom mi zavolala kamarátka a oznámila mi, že jedni jej známi našli na púšti opustené asi 4-mesačné šteniatko - fenku, a že hľadajú pre ňu nového majitela. Potešila som sa tejto správe. Už dlhšie som uvažovala o štvornohom miláčikovi, s ktorým by mi sice pribudli povinnosti, ale mala by som nového verného a oddaného kamaráta.
Na druhý deň sme išli s kamoškou psíka okuknúť. Priskackalo k nám roztomilé, temperamentné biele šteniatko so šibalskými očkami menom Lili. Bolo to veľké šteniatko - siahalo mi približne po kolená. Rozmýšľala som, či si ho vziať. Predstavovala som si, že bude drobnejšie, a nie ako dospelý psík strednej veľkosti. Byt, v ktorom bývam nie je priliš veľký. A tiež tu bol fakt, že v tomto byte nežijem sama, ale so spolubývajúcou, obľubujúcou sice zvieratá, no nebola som si istá, či by akceptovala v našom príbytku nové, chlpaté a postupne rasúce do neurčitej veľkosti už teraz na svoj mladunký vek dosť veľké stvorenie.
O šteniatku som jej povedala a ona na prekvapenie súhlasila. Dokonca sa tešila, že budeme mať „small dog - baby” (malé psie bábo).
Váhala som...
Ale Lili bola taká otvorená a priateľská, že som si ju hneď zamilovala. Vzala som si ju k sebe na skúšku.
Privezený hafaník sa očividne tešil novému prostrediu. Prvé hodiny bola hravá, ale krotká. Napriek tomu, že svoje prvé mesiace prežila podľa všetkého v arabskej rodine, pretože počúvala na povely v arabštine, rýchlo si zvykla na povel „sadni”, „fuj” a „poď sem” v slovenčine. Čiže nielen milé šteniatko, ale aj múdre a učenlivé.
Večer začala Lili ožívať. Najprv chodila po byte a všetko ňuchala. Keď mala okolie „zmapované”, rozhodla sa ničiť. Pomaly sa menila na malé tornádo.
Na začiatok sa s maximálnou sústredenosťou pustila do trhania látky odstávajúcej zospodu gauča. Priniesla som jej hrubú kartónovú krabicu, nech si energiu vybíja na nej. No za okamih zostali z krabice len franforce. Spokojná sama so sebou - ako jej to trhanie perfektne ide - vrátila sa k starému známemu kúsku poťahu na gauči. Odpútala som jej pozornosť umelohmotnou krabičkou v tvare valčeka. Snažila som sa s ňou hrať, zabávať ju, ale po pár minútach som nebola pre ňu taká zaujímavá ako zase ten gauč.
V inej miestnosti našla drevený vešiak. Priniesla si ho do obývačky a začala si brúsiť zúbky. Konečne som mala minútku na seba. V tom sa spoza kresla ozval praskot. Kým som k nej dobehla, na ňufáčiku, po nohách a na labkách mala urobený modrý melír od tuhy z rozhryznutého pera. Po ďalšej chvíľke som ju našla zamestnanú vyhrabávaním hliny z kvetináča. O čosi neskôr som ju načapala s káblom od DVD v papuľke. A od zubatého koštovania neušetrila ani môj mobil.
Počas tohto jej vyčíňania sa jej podarilo urobiť 3 mini mláčky na koberci v každej miestnosti a 1 v kuchyni na dlážke. Napriek tomu, že som s ňou bola za jeden večer 3-krát vonku a ona dobre vedela, kde svoje potreby robiť môže a kde to povolené nemá, pretože za každou svojou „nehodou” nahodila previnilý výraz.
Bol najvyšší čas ísť spať. Keďže som nemala pre ňu prichystaný peliešok, musela ešte vydržat v klietke, v ktorej som ju priniesla. Sama do nej poslušne vliezla. Akonáhle zistila, že som ju v nej zavrela, dala svoj nesúhlas najavo ľútostivým zavýjaním. Tvárila som sa že ju nepočujem. A len som tŕpla pri predstave, ako mi ráno vynadajú susedia. Našťastie to Lili vzdala a zakrátko zaspala.
O 2 a pol hodiny, zrovna v čase keď začal muezín zvolávať veriacich na ich prvé ranné modlenie do mešity, ma zobudilo hlasné zavýjanie a štekanie. Z bytu nado mnou sa ozval dupot na podlahu na znak, aby sme boli ticho. Ťažko ťažko som vstala z postele a pustila Lili z klietky. Rozbehla sa smerom k dverám. Otvorila som a v pyžame vybehla za ňou. Pred domom som stretla niekoľko chlapov náhliacich sa do blízkej mešity. No, boli to zvláštne pohľady... Bola som však tak unavená, že mi boli tie ich nechápavé a zároveň prísne pohľady na mňa - sporo, a teda v ich očiach hriešne odetú osobu - úplne ukradnuté.
Vzala som Lili naspäť do bytu. Potľapkala som ju a pochválila aká je dobrá, že sa vycikala vonku do piesku. Pred dverami sme ešte súperili o kosť, ktorú kdesi našla a chcela si ju silou mocou vziať dovnútra. Bola veľmi tvrdohlavá a nechcela sa jej len tak vzdať. Keď sme vošli do bytu, celá sa rozbesnela. Skákala po mne, vrčala, štekala a útočila na mňa zozadu. Párkrát mi zakusla do pyžama tak, že som zacítila jej zúbky aj na svojich lýtkach. Nerozumela som jej. No kým som zamkla dvere, vysvetlenie bolo na svete. Lili zaskučala, odbehla do predsiene a už som len začula šplechot. Moja nová spolubývajúca dostala hnačku. Zvýšila som na ňu hlas. Boli 4 hodiny ráno a nemyslela som na nič iné ako na svoju posteľ. A teraz toto!
Kým som drhla koberec, Lili na mňa pozerala smutnými očami spod kresla, kam som ju zahnala, pretože skákala okolo mňa a labkami robila ďalšie otlačky na koberci.
Do klietky som ju už potom nedala. Bránila sa. Priniesla som si deku do obývačky a ľahla si na gauč. Lili sa uložila pod ním. Zaspali sme.
Zobudila nás až moja „stará” spolubývajúca, keď prišla od priateľa. S zhrozením som zistila, že som zaspala do roboty!
V ten istý deň som sa rozhodla Lili vrátiť. S ťažkým srdcom, ale nevidela som iné riešenie. Jej záchrancovia, ktorí ju opustenú vzali z púšte, našli pre ňu lepšie miesto. Miesto na farme.
Lili, prepáč mi, že som sa ťa vzdala tak rýchlo. Verím tomu, že bude z teba krásny veľký havino. A na farme - medzi ostatnými zvieratkami a najmä vonku – vo väčšom priestore, než aký som ti chcela ponúknuť ja, ti bude oveľa lepšie.
