Akoby ma čosi neviditeľné, nehmatateľné zdržiavalo na pracovisku, moje oči blúdili znovu a znovu po miestnosti, v ušiach mi zneli slová poslednej volajúcej, keď vtom zazvonil mobil. Rýchlo som siahla do bočného vrecka kabelky a bez toho, aby som sa pozrela na display som prijala zeleným tlačidlom do svojej kancelárie ďalšieho zúfalca. V takej chvíli si vždy uvedomím tú nepredstaviteľnú silu potreby počúvať a odovzdávať slova duši, ktorá vás potrebuje, ktorú nepoznáte, nikdy ste ju nevideli a možno ani nikdy neuvidíte. Neraz som hľadala odpoveď na otázku, prečo to vlastne robím, a nebolo tomu inak ani teraz, keď zúfalý hlas zvolal: „pomôžete mi?“
„Som už na odchode domov, ale ak počkáte a vyzlečiem sa z kabáta, môžem vás vypočuť.“
„Počkám. To je okamih života oproti piatim mesiacom, počas ktorých sa márne čakám.“
„Na čo márne čakáte?“
„Že sa vráti domov.“
...
*
...
Takýto scenár som si nepredstavovala a hneď mi prešlo mysľou niekoľko variant, kto sa môže vrátiť domov ... pes, syn, otec, papagaj, sestra, manželka... .
Ticho v mobile neveštilo nič dobre. Asi som predsa nemala dvíhať a mala odísť domov, vyčítala som si. „Haló, ste tam?“
Odpovedal v zajatí sĺz, slová boli prerývané ľútosťou, smútkom, spomienkami ... a ja som zrazu pocítila potrebu počúvať toho muža hoci aj do rána.
Volám sa Adam a urobíte mi veľkú radosť, keď ma aspoň vypočujete. Neviete si predstaviť, aké som prežil Vianoce ... posledné z desiatich boli horké ako blen.
„Ste ženatý?“
Opýtala som sa Adama a zobrala som do rúk pero a papier, aby som si urobila zopár poznámok.
„Som.“
„Ako dlho?“
„Deväť rokov.“
„Aké boli tie prvé, druhé .... deviate Vianoce?“
„Voňali medovníkmi, láskou, smiechom a rodinnou pohodou.“
„Prečo odišla?“
„Pre moju neveru.“
Bola som pripravená na agresiu, na sexuálnu neschopnosť, na dlhy, na lakomstvo ... na čokoľvek ... také ľahké priznanie aj mňa vyviedlo z rovnováhy, ale zároveň ubezpečilo, že som na správnom mieste a ešte dlho budem, aby som bola tým svetlom, ktoré ľudia potrebujú viac než soľ, keď pijú horký čaj života.
„Adam, koľko máte rokov?“
„Tridsaťpäť.“
„A ona?“
„Dvadsaťštyri?“
*
Prepla som do živého vysielania. On dvadsaťšesť, ona pätnásť.
Spomienky sa točili okolo radosti každého dňa, okolo otáčok za chlapcami, okolo príprav na akademické vzdelanie ... gymnázium bolo v pláne, neskôr vysoká ... vtedy som ešte nevedela, že vysoká bude s názvom „materská“ ... ale Adamov prípad je viac, ako zaujímavý a chcela by som ho vyriešiť.
*
Vedela som si ju živo predstaviť ... mladosť, krása, pôvab ... to všetko dávalo zmysel, dvadsaťšesť a pätnásť ... . Štyri roky prešli ako voda a Silvia sa mohla vydávať. Po štvorročných prípravách bola veľkolepá. Silvia žiarila ako jasná hviezda neba, iskierky v očiach, úsmev na líčkach, láska v srdci ... Adam tiež. Hneď po svadbe kúpili byt, po dvoch rokoch začali budovať rodinný dom. Zdalo sa, že obaja majú všetko pod kontrolou ... obaja boli zamestnaní, on pracoval ako obchodný zástupca v automobilke a ona bola predavačkou v značkovej predajni odevov. Ich manželstvo bolo ako román. Po dvoch rokoch sa mladí mohli sťahovať do nového hniezda lásky. Iba tri mesiace dýchali vôňu novostavby, iba tri mesiace prichádzali spolu domov, na dedinku vzdialenú od okresného mesta tri kilometre, iba tri mesiace po ranných milovaniach, ktoré tak zbožňovali odchádzali spolu do mesta za prácou ... .
*
„Viete, ja by som chcel len vedieť, či sa vráti, neviem si predstaviť nasledujúce roky svojho života.“
„Hmmm ... , to, keby som vedela.“
*
Viete, Adam, dostali ste dar, ktorý ste si pravdepodobne nezaslúžili, preto vám unikol, ale predstavte si, že ten briliant sa zachytil v čírej vode potoka medzi drobnými kamienkami a nemá dosť síl sa vyslobodiť, skúste jej podať pomocnú ruku, ak sa vám nevyšmykne ešte viac, leštíte ten briliant z každej strany, lebo láska sa nedá kúpiť, láska je dar seba samého sebe samému. Láska je stav duše. Vy ste briliant nechal doma a skúšal chuť jablka golden. Aj tento druh je chutný ..., ale nevypláca sa.
„Ako reagovali rodičia?“
„Povedali mi, že obaja sme urobili chybu, ale oni nebudú do toho zasahovať, lebo ich dcéra je veľmi hrdá a ona sa musí sama rozhodnúť, ako ďalej.“
„Fero, ona vás ma veľmi rada, ale ste ju ponížil.“
„Ja viem. Ale chcel by som to napraviť“
„To sa napraviť nedá.“
*
Silvia dostala do vienka inteligenciu a citlivosť a čaká ju život so všetkým, čo k nemu patrí. Závisí od jej postojov, ale súcit s druhými jej uľahčí život.
Uvidíme, ako sa bude ich životný prípad uberať ďalej. Nateraz je to úryvok románu.
