Nemusíme žiť tak, ako sme žili do včera. Nedržte sa zaužívaných návykov, a tisícky možností vás budú pozývať do nového života. Christian Morgenstern Zoznam autorových rubrík: Bútľavá vŕba, Luna na každý deň, Ľudia nášho mesta, Nezaradené
Koncom mája tohto roku sa skupina cigánov (Rómov) v Spišskom Podhradí vybrala na exkurziu do miestnych pohostinstiev. Vtrhla do nich nie s úmyslom, aký prináleží pobytu na exkurzii, ale so zbraňami v rukách a napadla personál zariadení a návštevníkov. Ostala po nich spúšť, zdemolované zariadenia a strach v dušiach osadníkov.
Ste jedna z tých, ktorým prvého septembra mamičky zverovali pod vaše ochranné krídla svoje ratolesti. Vy ste ich s radosťou vítala a celých desať mesiacov rok čo rok zdieľala s nimi ich drobné radosti, delila sa o starosti a s láskou očakávala nasledujúce dni, mesiace, roky, aby ste ich v priamom prenose života videla rásť a dospievať. Som jednou z nich a niekoľko rokov som s vami pobudla aj ako kolegyňa a vy ste opäť s radosťou a láskou odovzdávala svoje skúsenosti, nádej, pokoj a svetlo v zborovni jednej vidieckej školy nám, mladším kolegom.
Leto by pre mňa nebolo letom, keby som aspoň raz nenavštívila svojho strýka. Navštíviť ho, pre mňa znamená pobudnúť s ním aspoň jeden víkend, prejsť sa po chotári krížom-krážom a rozprávať dlho do noci o tom, čo je nové doma i vo svete, ako bolo kedysi a ako vidí budúcnosť on. V sobotu večer pri opekaní slaninky medzi rečou utrúsil poznámku, že ten kto si nevie zariadiť svoj život, nemá sa pchať do veci verejných a riadiť život iných. Že vraj zasahovať do života iným je amorálne.
Práve som prichádzala domov zo sobotňajšieho nákupu, keď mi zazvonil v kabelke telefón. Hovor som prijala s prekvapením, lebo Darina sa mi veru neozvala dobré dva roky.
Opatrne som sa dotkol jej háklivého bodu: - Máte deti? - spýtal som sa. Potriasla hlavou: - Nie, veď to je ono. Nemôžem mať deti. - Ako v povedomí svojej viny sklonila hlavu, potom z nej vyrazilo dlho nahromadené zúfalstvo: - Som prázdny klas, on povedal, - vyrážala zo seba za hlasného vzlykotu.
Pán Miro býval dlhé roky v činžiaku, na siedmom poschodí. Z dôvodu akejsi poruchy im na niekoľko dní odstavili vodu a výťah v jednom termíne a on musel nosiť celý týždeň na siedme poschodie vodu v bandaskách. Vtedy sa rozhodol, že postaví dom. Vlastne každého muža charakterizuje dom, ktorý postaví, strom, ktorý zasadí a syn, ktorého splodí. Jemu sa to zadarilo v opačnom poradí, deti toho času mal už tri. Najbližšiu nedeľu zosnoval plán manželského výletu do mestskej štvrte, kde sa vydávali stavebné povolenia. Tam manželke povedal o svojom pláne. Nadšenie nezdieľala, ale ani sa moc nezdráhala a on vedel, že ho nič nezastaví, aby postavil dom a zasadil strom.
Len čo som sa rozlúčila na chodníku so susedkou, vedela som, že aj zvyšok cesty domov bude príjemný, lebo prichádzala moja bývala kolegyňa. Vítala som ju s úsmevom na tvári. V bezprostrednej blízkosti som túžila zdieľať príjemné pocity budúcej mamičky. Pocity a radosť z tohto stavu a dieťatka zastrel jej posledný zážitok. Tu je.
Pozorovala som ho už niekoľko mesiacov...už to nebol ten usmiaty ujo, ktorého mal každý v dedine rád. Za ním nebolo vidieť laná oráčiny, plné koše napečených rožkov, roznášku dennej pošty, nový model auta, neriadil vlak.... zdobil ho tvorivý duch, veselá myseľ, zdravý úsudok. Pracoval hlavou, ako sa to vtedy na vidieku hovorilo, v práci bol veľmi obľúbený a žiadaný. Prišli roky dôchodku, znova sa presťahoval na vidiek... jeho oči nosia smútok. Pramenil zo spomienok a boli každým dňom živšie a živšie.
Človek si často krát neuvedomuje, aký dar dostal - život. Človek si často neuvedomuje, že je spoluzodpovedný za svoje zdravie a niekedy na ňom leží veľká dávka odvahy, aby rozhodol... Sú však okamihy, kedy je náš život, zdravie a rozhodnutie leží v rukách lekárov.
Keď som 12. júna napísala príspevok s názvom Koľko fígľov ešte poteší slovenský národ, netušila som, že príduc z dovolenky si otvorím priečinok Kauzy_2012 a vložím doň ďalší fígeľ o dizertačnej práci pána Jána.
Koľko rečí vieš, toľko krát si človekom... vždycky to platilo a platiť bude. Po tohoročnej dovolenke uvažujem o slovenčine, ako jedinom a spoločnom jazyku v celej EÚ.
Niektorí jedinci si zaslúžia pozornosť, nás ostatných, pre svoje sebavedomie, pre svoj talent, pre svoju cieľavedomosť, pre svoje úspechy. To ich robí jedinečnými a my ich obdivujeme pre tieto nádherné okamihy a víťazstvá, ktoré zdieľame spolu s nimi. Perlou, zelenej farby, na svetovom cyklistickom poli je Peter Sagan. Skromný, sympatický, úspešný, nádejný... Vivat Peter!
Najkompetentnejšie nám odpovedia tí, ktorých sa to týka, teda lekári. Ja som jedného z nich oslovila a požiadala som ho o rozhovor.
Jednou zo základných sociálnych potrieb človeka je jedlo a preto aj moja júlová úvaha bude o jedle, o potravinách, o stravovaní... Poznáte to, však? Nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme preto, aby sme žili.
Sudcovia a chirurgovia stoja istým spôsobom pred rovnakou dilemou: niekedy veľmi rozhodujúco zasiahnu do života svojich blížnych – a potom obžalovaný alebo pacient navždy zmizne z ich dohľadu. Len zriedka sa k ním dostane zvesť o ich ďalšom osude.
Nikto nemá právo posudzovať iných z jedného jediného dôvodu: nepozná všetky okolnosti jeho konania, jeho postojov, jeho myšlienok, jeho emócií a každý chce poznať pravdu, lebo tak by to malo byť... Takí sme my, ľudia, podriadení vrchnosti. Rozvlnilo sa more, loď sa potápa, topiaci sa aj slamky chytá. Nemáme zbrane. Kde rinčia zbrane, prelieva sa krv.
...nóóóóóóo´, konečne, že sa šťastie unavilo a sadlo si na mňa. Veď je to tretia výhra za rok. Ja to neprežijem. Dýchajte zhlboka... Áno...
Hans Killian sa rozhodol stáť lekárom, a tým odstránil všetky pochybnosti o svojej budúcnosti. Vinula sa pred ním cesta hladká a bezproblémová, ale len dovtedy, kým nevypukla prvá svetová vojna.
je kniha profesora doktora Hansa Killiana, narodeného 5. 8. 1892 vo Freiburgu, ktorý sa preslávil nielen ako chirurg, ale aj autor vyše dvesto kníh a článkov s odbornou zdravotníckou tematikou. Je to spomienková kniha, bola vydaná v Nemecku a preložená do mnohých jazykov. Mňa zaujala preto, lebo predstavuje a ponúka možnosti formovania vzťahu lekár - pacient.
Hovorí sa, „kto mlčí ten svedčí“. Mňa na zložitej kauze „Bezák“ zaujali dva momenty. Po prvé Mons. Róbert Bezák odvolanie neprijal. Keby bol prijal, bol by dal všetky zbrane do rúk tým, ktorí vedia o príčinách kauzy alebo sa na nich spolupodieľali. Stal sa víťazom, lebo sa postavil proti prúdu. A druhý moment, o ktorom ticho uvažujem je ten, že na kauzu „Bezák“ sa chce veľmi rýchlo zabudnúť. Vlastne všetky kauzy „mocní“ zmetú pod koberec „ľudských emócií a túžby po moci“. V tejto súvislosti som si spomenula na jeden prípad ľudskej poslušnosti alebo, ak chcete neposlušnosti.
