Štyri roky, štyri ťažké roky... roky s titulom podnikateľka. Roky boja v začarovanom kruhu. Dni venované rodine, kde bol prísny režim varenia, prania, žehlenia a upratovania vymedzený na neskoré večerné či nočné hodiny bez spoločnosti hrdinov televíznych seriálov. Tie vymizli z jej života s podaním žiadosti o vydanie živnostenského listu. Spoločne prežité chvíle so synmi o objatí smiechu vystriedal polnočný tikot hodín, ktorý jej tikal dobrú chuť a neraz zdvihol varovný prst: no no no... . No ona nevedela za celé štvrťstoročie odolať dobrotám domácej kuchyne, ba práve naopak s pribúdajúcimi rokmi si rada spomínala na maminu kuchyňu a s veľkou láskou varila aj ona tie dobroty, potom s plným bruškom, ako tomu hovorila, sa mohla spokojne ponoriť do ticha a hlácholivej hudby noci. Vtedy mala pocit, že je princezná a hviezdy sú jej rozprávkové kamarátky a mesiac kráľ, čo ju chránia pred všetkým zlým. Dni venované práci sa viac ako tisíc dni v jej živote začínali biologickým budíkom o piatej ráno, perlivou sprchou a prechádzkou naboso po rannej rose v lete a po snehu v zime. Keď to zaviedla do svojho štýlu, z ktorého nemohla poľaviť, neraz sa pousmiala pri pohľade na zvlnené záclony na oknách a postavy za nimi. „Čo si asi tak o mne myslia?“ Zvedavosť je pekná ženská cnosť, ale vtedy ju to nezaujímalo. Išlo o jej kondíciu, ktorú by jej mnohé mohli závidieť. Po rannej meditácii si dala rascovo muškátové teplé mliečko s medom, nápoj na vyrovnanie energií v tele a usmiata svieža ako rybička vykročila v ústrety novému dňu. Dni venované priateľovi, hoci ich chcela žiť v spomalenom filme bez konca, réžiu ani scenár meniť nemohla. Tie boli prísnym okom filmových nadriadených strážené a tak sa mohla uskromniť s realitou zamknutou do lásky, nehy, pokoja, ktoré boli vymedzené do minút a hodín im pridelených dní.
Vtedy ju ani vo sne nenapadlo, že táto skutočnosť sa môže zmeniť. Vedela, že je to na ňu priveľa, takto sa žiť ďalej nedá. Uvažovala o rozvode. Áno, rozvod to bolo jediné, čo ju vyvedie z bludiska snov, starosti i radosti, spomienok a úvah. No a čo nebudem prvá, ani posledná. Tak sa to stáva, že dvaja ľudia, ktorí boli kedysi do seba zaľúbení, si po rokoch manželstva nemajú čo povedať, ostal im v hlase len chlad a ľahostajnosť a zo sŕdc im voda vyplavila lásku. Rozvod, niečo čo oslobodzuje, zbavuje pút, kedy ľudia prestávajú trpieť a začínajú znova žiť ďalšiu etapu života.!? Pomaly ako keď s prvým jarným slnkom rášia zo studenej zeme snežienky, podbele, šafrany. A teraz prichádza ten deň, pomaly, pomaličky... , chcela byť hluchá a slepá, nikoho nevidieť a rovnako ako včera, ako pred mesiacom, ako pred rokom, aj dnes sa bála. Bála sa s každou prežitou hodinou viac a viac. Veď spolu toľko prežili... chcela zabudnúť. Ako to vysvetlí otcovi, vždy zbožňoval svojho jediného zaťa. A čo chlapci? Hoci sú dospelí, visia na ňom. Budú ju odsudzovať, nenávidieť, stratí ich... . A zrazu bác, prasknutý balón ružovej farby sa roztrhal na franforce. Namiesto rozvodu prišla o prácu, chlieb jej každodenný, radosť, dobrý pocit... .
Potešenie každého rána sa zmenilo na nutnosť otvoriť oči do nového dňa. Zrazu nebolo treba obnoviť energie v tele, premasírovať akupunktúrne body chodidiel, nebolo treba nič. Dnes ako včera, zajtra ako dnes. Každý sa niekde náhli, do školy, do nemocníc, do obchodov, na pošty, len ona nikde. Len ona nikde. Ozvena večnosti.
Čo budem robiť teraz? zvolá do prázdna obývačky a hompáľa ďalej nohami... , ešte že zmenila polohu. Veď ja sa doma zbláznim, počuje svoj vlastný hlas. Vstane, urobí niekoľko krokov ku oknu. Aj kvety smútia s ňou, neprihovorila sa im. Spočinie pohľadom na kvitnúcej fialke. Idem im dodať vlahy, pomyslí si, možno aj oni sú vysmädnuté pustým životom ako moje vnútro. Poleje kvety, prichystá novú na ďalšiu zálievku. Zatne zuby a pomyslí si: to je to kráľovstvo, ktoré som kedysi milovala. Ladne, bez zaváhania, raz pomalšie, inokedy zrýchleným krokom sa pohybovala z izby do izby, od sporáka k práčke či skontrolovať obsah prádlového koša, potom na balkón, tu zdvihla omrvinku z koberca, tu preleštila pohár, opravila komínky obrúskov či košieľ v skrini, prehŕňala sa v staro nových receptoch. Hútala, čím svojich miláčikov prekvapí, vetrala, zdobila, zušľachťovala... . Nie, štipla sa do líca. „Au, čo si robíš?“ - počuje sa. Je to pravda? Bola to skutočnosť alebo sen? Je to skutočnosť dávnej minulosti.
Kráľovská rodina pomrela, z kráľovstvá ostala mučiareň.
A ešte toto. V zrkadle skontrolovala tvár, skúmala jej odtieň, vyplazila na seba jazyk. Spočítala si vrásky. Vraj ich v svojom veku môže mať na každý rok od tridsiatky po jednej za každý ďalší, to by znamenalo v jej prípade ...násť. Jeden, dva, tri, štyri... chvála bohu, mám ich pod limit. Pohľadom spočinula na perách, plných, krásne tvarovaných, ružových, milujúcich a milovaných... . Kedy sa naposledy bozkávali, sladko, hlboko, z úprimného srdca akoby chceli dať viac a ešte viac, všetko, čo je na dne srdca.
Mala by som si sama hľadať prácu. Odísť preč, do veľkého mesta, kde budem každému ľahostajná a sama, neznámy jedinec bez vône, chuti a zápachu, ktorému cudzí ľudia na zástavkách električiek, v obchodoch, všade, úplne všade budú v pätách a robiť spoločnosť. V práci sa budem identifikovať preukazom akoby som už ani nemala meno. Medzi príchodom a odchodom stereotyp kúzla toho ktorého zamestnania. Jedno také prežívala pätnásť rokov. Pätnásť dlhých rokov, ani sama neverila, že uplynuli a tak rýchlo... no potom, potom, keď sa pripomenul zabudnutý anjel strážny, vedela, že je zle-nedobre, lebo ona porušila to, čo anjel strážny strážil a to sa predsa nepatrí. Zneuctila jeho životnú úlohu, prehliadla príkaz v knihe života a zmenila OSUD na príkaz rodičov: musíš mať v rukách chlieb, čo ťa bude živiť celý život. Celý život, smiala sa teraz v duchu, hádam si len nemysleli, že v mojom veku prestanem mať rada chlieb. Už ako dieťa nemala rada tvrdý chlieb a oni to vedeli. Jedávala vždy čerstvý, vyrážkový. Peceň voňavého chleba s rascou, ktorú rada vyďobkáva ako vtáčik. Nerozumeli jej, vždy robila, čo chcela. Až vtedy nie. Poslúchla ich, stala sa ekonómkou.
Jedna polovica jej vlastného ja, ktorému je tu tesno, nevie sa zmestiť do kože, velí, odíď; druhá pohodlnejšia šepká: zostaň, vydrž. Vie, že ak odíde, už sa nikdy nevráti. Slzy sa jej tisnú do očí, v hrdle rastie zemiak akoby tam mal najlepšie podmienky na svoj rast, ale kvitnúcu vňať si na hlave nevie predstaviť.
Vstane, pomalým krokom prejde ku sladkej skrinke skontrolovať jej obsah. Pohľadom prejde po obaloch a názvoch a poteší sa chutiam, ktoré skrývajú. Ak prepadne priateľke depresii naplno nevie sa kontrolovať, vtedy sa oddá obaľovaniu svojich nervov sladkosťami. Miluje ich, od útleho detstva. Zbožňovala Milenu a Kofilu, dodnes si pamätá na ich obaly a lahodné chute rozplývajúce sa na jazyku. Idúc, hľadajúc si miesto vybuchne v hlasitý plač, veď ja nemôžem, nemôžem ho opustiť. Zvykla som si na jeho príchod, pohľad, dotyk, hlas, úsmev, teplo, lásku... nie nemôžem, opakuje do éteru, ktorý ju obklopuje a je jediným svedkom jej trápenia.
Vstáva, prejde k oknu a nemým pohľadom pozerá na krajinu navôkol a ulicu pod ňou.
Za horizontom hnedozemitej krajiny sa črtajú v diaľke štíty veľhôr, ktoré zdobí biela jagavá pokrývka. Ulica pod ňou belosť v záplave teplých jarných slnečných lúčov jari už stratila a ostala pod ňou sivohnedá studená zem. No ľudia ožívajú, ich ramená ťažia zimné kabáty a vetrovky akoby to bolo jediné, čo je ťažké v živote človeka. A nad nimi cestuje svoju každodennú trasu veľká žltá guľa. Má v sebe čosi majestátne, čarovné, okúzľujúce, nepotrebuje slová, ani meče a ľudia ho počúvajú. Aká by to bola čarovná krajina, keby sa všetci premenili na malé slniečka s lúčmi porozumenia, tolerancie, odpúšťania, pokoja, nehy, lásky.
