Cítila zväčšujúcu sa hrču v hrdle, žalúdok sa sťahoval do uzlíka a kolená podlamovali. Nepýtala sa kde, v telefónoch nastalo ticho... . Ešteže bola obklopená knihami a spoločnosť jej robili zmaterializované myšlienky rozprávok, románov, básní, drám, encyklopédií... , v tej chvíli žili len oni. Ledva sa zmohla na otázku: „kedy odchádzaš?“ Dnes, vlastne som už v Bratislave.
...včera som ti to nemohol povedať, bola si taká nádherná, taká šťastná..., ešte som ťa takú nevidel, nechcel som ti pokaziť deň. Prídem trinásteho v noci, potom ti zavolám.
Zmohla sa na chabé, nemal si mi to urobiť, nemal... a zložila.“
Z jej srdca sa vydrali vzlyky a plač nemal konca-kraja. Túžila byť neviditeľná a schovať pred svetom smútok a žiaľ, ktorý jej vlial do srdca. On, jej veľká láska. Z práce sa vrátila domov. Domov, kde prežila toľko lásky, šťastia, obdivu, radosti... . Dôverne známe prostredie jej dnes nedávalo žiadnu zo svojich prednosti a nestalo sa útočiskom pre zronené srdce. Všetko okolo nej jej ho pripomínalo. Všetkého sa dotýkal, nebolo hádam veci, na ktorej by nespočinuli jeho ruky. Jeho pohľadu nič neuniklo. Videl všetko, stačilo tak málo a postrehol všetky detaily. Obdivuhodne vycibrený zrak. Spomenula si na včerajšok, pre ňu neprekonateľne krásny. Včera ešte nevedela, aký deň ho vystrieda. Toto je striedanie dňa a noci. Odišlo slnko, nastala noc. Dominovať bude mesiac, preberajúci žezlo moci, keď sa slnko uloží po celodennej práci k odpočinku, aby nabralo opäť síl vystúpiť na oblohu, pozorovať skutky ľudí, hriať milovníkov slnka, mračiť sa na previnilcov.
Srdce jej skamenelo, oči opuchli. Chcela zaspať a nikdy sa nezobudiť, len aby necítila bolesť. Predstavila si detské hodiny, na ktorých čas ubieha tak rýchlo ako rýchlo dieťa točí ručičkami. Prírodu znásilniť nemožno, má presne určený rytmus a zásah do jeho zákonitosti predstavuje katastrofu. Snáď to vydrží.
O piatej sa ohlásil žalúdok, spomenula si, že neobedovala. Koľko už takých dní v jej živote za posledné tri roky bolo? Na spočítanie by nestačili ani prsty nôh a rúk. Ešte jeden prežije, utešila sa, a potom možno aj ďalších trinásť. Pomalými pohybmi si urobila kávu, dochutila medom a škoricou. Nevedela si zvyknúť na jej horkú chuť. Zahľadela sa do prázdna a predstavila si jeho, srkajúceho cez fúzy horkú kávu. Radosť čo i len pozrieť. S pôžitkom vedel vychutnať všetko, prijímal všetko ponúknuté. Vedel, že všetko je nasiaknuté jej láskou, vrúcnym vzťahom k nemu. Vážil si to. Preniesla si kávu na stôl, od ktorého predtým vstala. Bôľ kolujúci v žilách bol ťažký. Predstavila si ho akú malú horskú bystrinku priezračnej vody obmývajúci kamienky, kamene, skrývajúci život vodných živočíchov, malých i veľkých, pre ktorých suš znamená smrť. Bystrinka, ktorá vie vyčariť krásu a zážitok zvukov, pri ktorej nemý a slepý pookreje. Bystrinka bôľu v jej tele obmývali srdce a rozum, akoby to boli ihriská, na ktorých chlapci hrajú futbal. Rozvodnenie po ďalších zákutí nebolo možné, hoci to chcela. Túžila, aby sa rozlial všade, otupil všetky zmysly, možno by zabudla. Predstavila si skamenené nohy neschopné urobiť krok. Vtedy by si ľahla, zatvorila očí a bolesť by sa premenila na spiacu bytosť. Zabudla by na všetko čo prežila za posledných desať rokov. Stŕpla, opravila myšlienku vo svojej hlave, akoby to bola dievčenská sukňa na útlom drieku. Zabudnúť? Nikdy, to nesmie.
Bol to jej ŽIVOT.
