On chodil na týždňovky, vlastne celý život chodil na týždňovky. Odchádzal v nedeľu popoludní. Vždy si predstavovala, ako zdieľa so skupinkou chlapov boj so železnými konštrukciami a betónom, aby pod ich rukami vyrastali stavby. Keď počula správu o dokončenej stavbe na Slovensku alebo v Čechách, vždy vedela, že na jej výstavbe sa podieľal aj on, jej brat. Domov prichádzal v piatok večer.
Prvá jeho zástavka bola v krčme. Krčma na dedine bola pre chlapov jediným miestom oddychu. Dal si pivo, prehodil pár slov s chlapmi, každý rozprával o prežitom týždni. A potom hajde domov. Doma bol skúpy na slovo.
Vždy bol taký rezervovaný, uzavretý do seba, akoby niečo tajil. Celý život zamykal v sebe pocity a myšlienky. Rodičia pod ťarchou povinnosti hádam ani nezbadali, že synovi treba pomôcť, že sa trápi. Ako jedenásťročný utiekol prvýkrát z domu, pobýval v blízkom lese; v jaskyni, ktorej skalná stena vyčnievala zo zeme a tvorila dokonalú strechu a dvere do skrýše. Ktovie, či ešte dnes stojí? Dali ho hľadať. Kamaráti vedeli, kde sa skrýva, nikdy ho neprezradili. Po niekoľkých dňoch, keď sa ozval hlad, prišiel. Ani po opakujúcich útekoch sa mu rodičia veľmi nevenovali, všetko nechávali na osud. Prospech v škole kopíroval život na dedine o prežitie.
Po ťažkom boji so sebou samým a spoločnosťou, remeslo si predsa nadobudol. Vždy ťažko pracoval a lepší život a harmonické manželstvo si zaslúžil, ale aj tak bol osud k nemu krutý, lebo... . Oženil sa so slobodnou mamičkou, matkou jedného syna. V dedine ju každý poznal. Odhovárali ho, nedal si poradiť. Spolu mali ešte dva dievčatká.
S ich dvomi synmi tvorili päticu šantiacich, bezstarostných, hravých deťúreniec. Radosť bolo pozrieť. Materské dovolenky pominuli, deti vyrástli ako z vody, rozutekali sa po svete. Veru traja z nich si našli prácu a možno aj domov v cudzine.
Po deťoch vyletela z hniezda aj ona, jeho manželka. Ostal sám s dospelými deťmi, ktoré si zakladali rodiny.
Sám, ako sám vojak v poli. Odišli deti, odišla manželka a krátko nato, prišiel o prácu. Nemal dosť síl adaptovať sa do nových podmienok života. Vždy bol citlivý. Na chlapa veľmi citlivý. Iba sestra, ktorá mu bola najbližšia aspoň dátumom narodenia, mu vždy v kritických chvíľach videla slzy na krajíčku.
Aj teraz v pondelok. Hádam do konca života si bude pamätať ten obraz. Zaklopal a čakal. Otvorila dvere. Nikdy nezabudne na ten pohľad, smútok jeho duše prezrádzal bezmocnosť a krivdu života. Stal so slzami na krajíčku niekoľko krokov pred dverami a vzal jej slová. Životné stĺpy ťažkého osudu. Keď sa spamätala zo šoku, vyzvala ho, aby vošiel dnu. Uviedol nohy do ťarbavej chôdze ako stará kačica. Keď zatvorila dvere, podali si ruky, pobozkali sa a slzy im zmáčali plecia v tichom dojatí a objatí.
Iba súrodenci sa vedia takto zvítať. Iba súrodenci vedia povedať, ako bolí srdce, keď ho niekto trhá.
Sadli si oproti a odhaľovali v pohľadoch svoje pocity, vety boli prerývané smútkom a radosťou zároveň. Popíjali čaj a hovorili o všeličom. Až po chvíli sa spýtala, „kde teraz žiješ“?
„V ...... (jeho pôsobisko) tu radšej zamlčím. Robím tam údržbára.“
„Hm. To je dobre.“
Nie je to vôbec dobre, chlap stratil podobu chlapa a aj keď tých rokov nebolo veľa, vyzeral životom utrápený, strhaný... oproti sediaci s jej bratom nemal mať nič spoločné... a predsa mal. Dátum narodenia a meno.
Človek si neraz položí otázku: čo som komu urobil, že ma tak trestá, kde som urobil chybu?... a tak ďalej, a tak ďalej. Chlap ako hora, dobrého srdca, dobrej vôle, chlap, ktorý by neublížil ani muche. Jemu bolo ublížené.
„Prečo si neprišla?“ Otázka na telo, zaťal do živého... .
„Viem, nemohla som... ale pôjdem, pôjdem teraz v sobotu.“
„Pýtali sa na teba. Sľúbil som im, že ťa prídem pozrieť ... pozdravujú ťa.“
„Ďakujem.“
„Ako sa majú (rodičom vždy vykali) otec a bratia?“
Prišlo jej na um, ako sa s ďalším z bratov vždy hádali, naposledy pred rokom, keď intrigánskym spôsobom sa zmocnil rodičovského domu... a teraz sa dal na zlé chodníčky?
Mohli na to myslieť už vtedy... ale nechajme vodu tiecť horami, dolinami z ich rodiska ... nech odplaví všetok bôľ zo života, kde bolo mnoho... a nebolo nič.
O tom svedčil aj pohľad brata, ktorého videla po en rokoch. Aký dlhá to doba... a akoby to bolo včera.
