Tak podobne ako let pierka vzduchom, tak podobne plynie život človeka... ale ten zanecháva v púštnom piesku aj stopy... a sú často ťažké, veľmi ťažké. Zažil ich aj Peter. V dome svojich rodičov videl na každom kroku lásku, pokoj, harmóniu. Ráno čakali na kuchynskej linke pripravené desiate, boli starostlivo zabalené, s láskou a požehnaním. Kuchynský stôl bol prestretý pre troch, jeho, mladšieho brata a mamu. Otec už hodinu „zarezával“ vo výrobnom závode na výrobu ložísk. Pracoval celý život v tom istom závode a niekedy aj cez soboty a nedele. Minulý režim ctil sviatky a prácu ľudí (nechcem povedať, že dnes si nectí), ale ak bolo treba potiahnuť plán, nepovedal nie. Mama pripravovala raňajky rôznorodé, raz to bol chlebík s maslom a medom, maslom a domácim malinovým lekvárom, usmažené vajíčka, ale i vianočka s malom chutila vnikajúco. Po raňajkách len schmatli desiate a rýchlo ako „strela“ sa vyparili z domu, aby im nedajbože mama nekontrolovala zošity, v ktorých chýbali domáce úlohy a na ktoré si rezervovali posledných pätnásť minút pred vyučovaním. To, že treba mame pomôcť si uvedomovali len s pribúdajúci rokmi a iba v sobotu či nedeľu, kedy pri raňajkách, obedoch i po večeriach sedávali spolu. Celá rodina za spoločným stolom. Zvyčajne po obede či večeri prišla na rad, vtedy jej hovorili „spoveď“. Dnes ju volajú – záujem otca o deti, záujem rodičov o rodinu. A to im zostalo v krvi dodnes.
Ale dodnes, už niekoľko rokov po sebe Peter si kladie márne jednu, jedinú otázku, prečo to nefunguje v jeho rodine tak, ako to fungovalo u nich doma? ...vzor v rodičoch som mal vynikajúci, dokonca starostlivo som si vyberal aj partnerku, mal som už takmer dvadsaťpäť, keď som „padol do chomúta.“ Ej veru, či je ťažký. Dnes na prahu štyridsiatky, neviem, či budem mať dostatok fyzických síl môj životný voz ťahať ďalej – neraz sa mi takto posťažoval. Posúďte sami jeho život...
V dvadsaťosmičke sa mu narodil prvý syn, Dávid, či bol zlatý, volali ma za krstnú mamu. Nasťahovali sme sa do tej istej bytovky, toho istého vchodu, na to isté poschodie, ako oni, hádam dva týždne pred nimi. Na chodbách bytovky neutíchol ešte ruch po našom sťahovaní a susedia už chmúravo zazerali na ďalší sťahovák. Nečudo, že sme si hneď padli do oka. Niekoľko dni po pôrode prišla domov, návštevám nebolo konca kraja, od starých rodičov oboch manželov, cez priateľov na facebooku až po spolužiakov z vysokej, i strednej... väčšina z nich ostali žiť v meste a facebook je úžasná sila. Vie spojiť ľudí. S pribúdajúci dňami novorodeniatka pribúdali s radosťami priamo úmerne aj starosti, o ktorých mama nechcela ani počuť, existovali príklady v rodine iba na delenie, akoby si žiadne iné nebola pamätala. Každú voľnú chvíľu využívala „údajne“ na oddych a on sa s malým pyšne prechádzal po uliciach mesta. Syn rástol na obdiv celému svetu, len otcovi sa akosi zatváralo srdce. Telefón a počítač boli nepretržitými spoločníkmi na oddych manželky. Po niekoľkých mesiacoch zavítala prvý partia priateliek do ich bytu, vraj na okamih. Okamih sa časom zmenil na hodinu, potom i dve... a takto to išlo ďalej. Otec sa prestával vo vlastnej domácnosti cítiť otcom a keď upozornil manželku, že to ďalej takto nepôjde, len čo vošiel do bytu, „odplávala.“ Zámienky mala rôzne, kaderníčka, krajčírka, nákup... Otec ostával so synom doma sám. Hodiny samoty návštev kaderníčky či nakupovania, sa zmenili na hodiny čakania celých večerov a nocí... Keď ju vyzval ku spoločnej komunikácii, nedokázala povedať na svoju obhajobu nič, iba to, že život si predstavovala ináč.
Keďže dni čakania, samoty, plačúceho dieťaťa v otcovom náručí bolo viac než dosť, odhodlal sa otec milujúceho syna podať žiadosť o rozvod z dôvodu „neschopnosti manželky prebrať na seba zodpovednosť za svoje skutky.“
Rada pre všetky ženy, ktoré chcú vstúpiť do partnerstva alebo manželstva a ich predstava o živote je obklopená radosťami „bezstarostných priateľov“. Dámy, za slovíčko INÁČ sa neukryjete. Život je popretkávaný starosťami a radosťami všedných dní a to či budú niesť chuť alebo pachuť života, spolu zodpovedáte za to aj vy.
Keď obaja partneri preberú svoj diel zodpovednosti za svoje rozhodovanie a konanie, bude život oboch šťastný, harmonický a blahobytný.
