Niekoľko dni po Vianociach mi zavolala.
... emancipovaná, inteligentná, zodpovedná, citlivá ... urazená, neustále ponižovaná ... psychicky týraná.
Ešte nikdy som podobné číslo nevytočila, nikdy som sa nikomu nesťažovala... ale dnes cítim, že potrebujem podporu. „Pomôžete mi?“
„Ak to bude v mojich silách,!?“ odpovedala som.
„Dobrý deň. Volám sa Eva.“
„Dobrý deň. Tu Lunárka.“
„Máte pekné meno.“
„Ale vy ste prvá žena sveta,“ povedala som na povzbudenie a odľahčenie témy.
„Keď vám nasypem pár omrviniek z môjho života, zmeníte názor.“
„To nič nemení na situácii, v mojich očiach ostanete navždy krásnou a vnútorne silnou. Veľmi si vás vážim za to, že sa nehanbíte, zveriť sa niekomu, koho vôbec nepoznáte.“
„Naozaj mi pomôžete?“
„Naozaj vám pomôžem nájsť východisko z núdze a dám vám niekoľko kvapiek životodarnej energie, ktorá vám pomôže na ďalšej ceste životom.“
„Viete, môj život je sama jama, samý výmoľ, samý kameň....“
K ďalším slovám spovede už nebolo potrebné povzbudzovať, z prameňa života vychádzali pomaly a isto, aby otupené city ukryté hlboko vo vnútri jej ušľachtilej duše nadobudli hmotnú podobu. Dávala im z posledných síl energiu, ktorej náboj pozná hádam iba pán Boh a „zopár šťastlivcov“.
V jej slovách sa mi objavovala pred mojim vnútorným zrakom žena nevídanej fyzickej krásy, umocnená na druhu zodpovednosťou, kreatívnosťou, vnútornou vyrovnanosťou, láskavosťou a ochotou pomáhať všetkým navôkol. V dvadsiatke sa jej narodil vytúžený synček a o desať rokov dcéra. Čo si viac môže žena, matka želať?! Jej syn po vzore svojej mamy opustil rodinné hniezdo skoro a tak po štyridsiatke ostala v krásnom rodinnom dome trojka; ona, manžel a desať ročná dcéra. Idylka, aká sa vždy nevidí. Za roky spoločného života si spolu s manželom vybudovali krásny dom s bazénom, podzemnými garážami, kvetinovou záhradou, ktorá neraz vyhrala v súťaži o najkrajšiu záhradku sídliska. Závidieť málo pre malého človeka. Dcéra, vynikajúca športovkyňa, pozná ju každý nielen v škole. Vyhráva každé preteky v plávaní, jej meno zdobí všetky oznamy aj v mestských novinách. Aj manželia sú známi široko ďaleko, niekoľko rokov spolu podnikajú. Kaviareň, z ktorej pani Eva vyčarila útulný domov pre všetkých okolo idúcich. Zákazníci ju poznajú, ona pozná svojich zákazníkov, prídu, posedia, porozprávajú, potužia sa pocitom šťastia a relaxu a idú ďalej do svojich domovov. Pozná každého, vie o koľkej príde ten-ktorý zákazník, vie, koho môže očakávať v pondelok, v utorok, ... v sobotu.
Pozná ich rodinných príslušníkov, mnohí sa radia so svojimi pracovnými, či rodinnými problémami... len jej nemá kto poradiť.
„Hanbím sa zdôveriť niekomu“, priznala sa mi, „každý nás pozná, ako šťastnú rodinu“.
„V čom spočíva váš problém?“
Na Vianoce som upiekla osem druhov zákuskov a zaniesla svokrovcom. Samozrejmé, išiel so mnou. Viete, ako ma pred nimi zhodil? Toto nejedzte, tieto sú mastné, tieto sú príliš sladké, tu nemusela dať toľko orechov ... . Viete ako som sa cítila?
„Viem,“ povedala som a snažila sa vydolovať z hlbín mojej fantázie obraz muža, ktorého nič neoprávňuje k tomu, aby sa takýmto podlým spôsobom vyjadroval pred svojimi rodičmi o žene, ktorú si vybral ako spoločníčku na cestu životom a ktorú údajne aj miloval. Vietor, dážď, víchrica lomcovala nad mojou hlavou a tvorili divadelnú oponu, aby mohlo začať druhé dejstvo.
Snáď nebude také drastické, pomyslela som si.
„Kdeže?“
Voda vodovodného kohútika jej života bola úplne bez chuti.
V sobotu som v práčovni žehlila, prišiel ku mne. Viete, čo mi povedal?
„Nie.“
„Vyzeráš nemožne, už sa nechcem s tebou milovať.“
Predstavila som si posledné dejstvo a chcela vyjsť na čerstvý vzduch.
Posledné dejstvo.
Pred niekoľkými mesiacmi som mu povedala po podobnej spŕške vulgarizmov a negatívnej energie na moju osobu, že sa s ním rozvediem.
„No a?“
Zamkol ma na pol dňa v pracovni, vysmieval sa mi a pustil, keď mi bolo treba ísť do práce.
Vyšla som z kúpeľne, prešla sa v úplnej nahote po byte a „bolo mi veľmi nepríjemne“ (v predstavách).
Muž. Muža. Mužovi. Muža. O mužovi. S mužom.
Môj príspevok je o mužovi, bez muža, so ženou.
Do našej kaviarne chodí jeden muž, poznám ho niekoľko rokov, vlastne, odkedy sme otvorili. Chodí pravidelne. Už poznám jeho chute, dokonca sa mi podarí odhaliť aj jeho nálady. Ktovie ako sa ma, nevidela som ho dva týždne.
Jej ústa prestali artikulovať. Hlásky, samohlásky, spoluhlásky ukryté v jej srdci čakali na ďalší dúšok príjemnej kávy (voňala cez telefón).
Sŕkla si z nej, usmiala sa a ona pokračovala.
Volá ma MOJA. Keď ho obslúžim, pohladí ma po ruke, usmeje sa na mňa a tak hlboko sa mi zadíva do oči ... až sa bojím, že ma prečíta.
„Bojíte sa toho momentu?“
„Hmm, neviem,“„možno ani nie.“
Nastalo mĺkve ticho, ktoré prerušila krásnym, ženským, tichým hlasom (akoby chcela niečo utajiť)..
„Viete, on má doma takú bohyňu ... vlastne generála.“
... on generála, ona tyrana ..., a duše sa stretli ..., aby sa ukryli pred palicou života, ktorá ranila telo a dušu.
„Veľmi sa bojím.“
„Čoho? Vyznať mu obdiv a lásku?“
„Bojím sa, že ho stratím. Ja sa nechcem rozvádzať a pravdepodobne ani on možno nemá dôvod sa rozviesť s generálom. Bojím sa, že ho stratím a potom nebudem mať pre koho žiť. Tá energia je to najkrajšie, čo som, kedy v živote prežila. Viete, on mi dáva takú silu, on mi dáva toľko energie, tak silnej energie, že si to neviete hádam ani predstaviť.“
Ale viem, povedala som. Dlho ročné skúsenosti s dávaním a prijímaním energie mám za sebou, takže viem, čo mi chcelo srdce pani Evy povedať.
Pokračovanie na budúce.
