Posledné slová ma obrátili späť do bytu... , ja som len doktorova manželka, ale viete ako mi bolo? Bola som smutná, sklamaná, nahnevaná... . Viete prečo? Nie preto, že nás zobudila suseda (možno uprostred sna), ale preto, lebo naša suseda (chudera) nemala kredit... . Vlastne, načo je človeku telefón, keď si ani v najväčších bolestiach nemôže zavolať RZP-ečku alebo LSPP?
Každá minca má dve strany a každý problém dve alebo viac riešení. Preto budem na jednej strane obhajovať blog autorku, Luciu Hudákovú, ktorá opísala svoju bezprostrednú bezmocnosť, ale nemôžem ostať ľahostajnou k lekárom, ktorí sú naozaj normálni ľudia... . Rozdiel medzi nami „ostatnými" a lekármi je iba v tom, že lekári študovali
medicínu a my nie; že systém si od nich vyžiadal a neustále žiada vzdelávanie a rôzne nemenej náročné atestácie, na ktorých musia obhájiť seba, aby si zachránili kožu, aby mohli poskytovať odbornú lekársku starostlivosť. Byť lekárom je omnoho náročnejšie, ako byť
murárom či sekretárkou. Čo sa zmení počas produktívneho života sekretárky za 30 rokov? Odpovedzte si sami. Čo sa zmení počas produktívneho života murára za 30 rokov jeho
pôsobenia v odbore? Takmer nič, možno sa bude musieť oboznámiť s parametrami nových stavebných dielcov či materiálov, možno ich bude päť alebo desať, prípadne budú vylepšené oproti začiatku jeho praxe.
Čo sa zmení počas produktívneho života lekára za 30 rokov pôsobenia vo funkcii? Veľa!!! Veľmi veľa. Okrem štúdia nových poznatkov, okrem štúdia účinkov a pôsobenia nových liekov, okrem nových zmien prebiehajúcich vo farmakológii, okrem štúdia nových zákonov sociálneho poistenia, okrem štúdia zdravotných zákonov, okrem štúdia zmien v psychológii... a iných odboroch, lekár musí byť empatický, aby pochopil pacienta a vžil sa do jeho situácie... , sa musí venovať rodine, musí ju sociálne zabezpečovať tzn. platiť účty, pokladničné bločky, riešiť opravy svojho bytu/domu, kupovať pohonné hmoty... , a neraz si musí zahryznúť do jazyka, aby nebol vulgárny a na verejnosti si zachoval kredit dobrého lekára. Totiž, iba od toho kreditu záleží, či bude mať počas dňa taký počet pacientov, aby zabezpečil „bezproblémový chod" svojej ambulancie, tzn., aby zaplatil mzdu sestry, zaplatil načas odvody, nájom, poistné a celú prevádzkovú réžiu... , veď to poznáte. Keď to zaplatí, až tak veľa, (ako si prevažná časť populácie domnieva) mu neostane. Ak lekár odmietne operovať pacienta, ako píše Lucia, nie je to preto, lebo sa mu nechce, ale preto, že to pre pacienta nie je vhodné riešenie alebo chybou systému, že nemocnica nemá dostatok prostriedkov na túto operáciu a vtedy mu lekár „vybaví" operačný zákrok v inom zdravotníckom zariadení, pokiaľ samozrejme ide o neodkladný zákrok, ohrozujúci zdravie alebo život pacienta. A niekedy je nutný odklad a operácia prebehne podľa poradovníka.
(Treba si uvedomiť že vo všetkých systémoch verejného poistenia čaká pacient na odborné vyšetrenia v priemere 4 až 8 mesiacov a na operáciu niekedy aj dlhšie).
Možno sa mnohým zdá a nazývajú tento stav „biznisom", nie je to preto, že si tento stav
vymysleli lekári a že sa im chcelo do tohto druhu biznisu ísť, ale preto, lebo boli nútení tento biznis v rámci transformácie zdravotníctva prijať.
Ak sa niekomu zdá, že ide o obchod s pacientom, je to preto, systém sa uskutočňuje v tvrdom trhovom mechanizme a je nastavený ako poskytovanie služby, t. j. zdravotníckych výkonov a je riadený „zhora". Tu už nejde o „POSLANIE", tu ide o realizovanie objednaných výkonov finančnými skupinami, ktoré vládnu v našej republike. Systém vlastne potrebuje viac chorých pacientov, ako zdravých. Pýtate sa na „riadenie zhora?" Riadenie zhora znamená asi toľko: finančné skupiny prostredníctvom poslancov, alebo vlády bez akejkoľvek zodpovednosti voči spoločnosti navrhnú zákony, poslanci ich schvália, a ak niekto z nich pochybuje, alebo sa postaví na odpor, tak
má dve možnosti po:
a, vyhazov z poslaneckého klubu alebo
b, zblízka ovonia "provízny úplatok...". Potom nasleduje rokovanie o zákonoch, prijímanie návrhov a schvaľovanie. Týmto krokom zodpovednosť „zhora" končí.
Zdravotné poisťovne v súlade zo Zákonom o cenách určia na základe „štátneho" rozpočtu objem peňazí, ktoré vlejú do zdravotnej starostlivosti, nie podľa potreby poistencov, ale podľa potreby štátu a finančných skupín. A zodpovednosť za poskytnutie zdravotníckych služieb samozrejme prenechajú zdravotníckym zariadeniam. Takto na akumulovaná zodpovednosť však nakoniec padá v plnom rozsahu na lekárov, predsa bližšia košeľa, ako kabát. Lekár je potom zodpovedný za zákony, za ich aplikáciu, za liečbu... jednoducho za všetko, dokonca aj za to, že si ľudia poškodzujú svoje zdravie nesprávnym životným štýlom, nedodržiavajú liečebný režim, zneužívajú lieky.
Takže ďalší rozdiel medzi nami občanmi a „obyčajnými a lekármi" je ten, že na svojich
ramenách nesú celú ťarchu zodpovednosti za zdravie slovenského národa. Preto je na každom z nás, ako k svojmu zdraviu pristúpime, aký postoj zaujmeme a akými okuliarmi budeme pozerať na problematiku zdravia a zdravotníctva, lebo mnohí ešte dnes a (najmä dnes) nechcú prevziať aspoň časť zodpovednosti za svoje zdravie (samozrejmé česť výnimkám).
Sú lekári, ktorí liečia, sú lekári, ktorí ukazujú pacientom cestu k uzdraveniu sa a sú lekári, ktorých zlákala cesta „biznisu". Preto mi neostáva nič iné len dúfať, že občania Slovenskej republiky sú ešte ľudia... .
