Moje podvedomie si znova a znova začalo uvedomovať len to, že ďalší pracovný týždeň sa prehupol do svojej druhej polovičky. To, že mi zase niečo nevyjde a že je popolcová streda, to ostávalo kdesi v úzadí... . Poďme pekne po poriadku... s manželom sme si už začiatkom týždňa naplánovali pútavo avizovanú „nočnú akciu“ DLHÁ NOC za extra ceny v Kauflande! Leták, z ktorého sa na nás usmieval Nissan Micra (ten by sa veru zišiel – mnohí majú dva autá) bol pohodený všade, kde sa dalo... povedali sme si, veď komu by sa chcelo ísť pred polnocou na nákup (a už aj na výhry som začala veriť). 50%-né zníženie cien vybraných druhov tovaru nebolo žiadnou novinkou, tento market pripravuje často podobné akcie.
Večer, asi hodinu pre „nočným lovom“ na potraviny s výraznou zľavou, som si zobrala rozčítanú knihu, aby som sa obohatila o motivujúce myšlienky môjho obľúbeného autora Boda Schäfera a čuduj sa svete, Bodo Schäfer ma uspal. Môj manžel často vraví: „netreba myslieť, treba vedieť.“ Neviem, čo si mám myslieť o mojom tele, alebo o mojom mozgu, ale v tomto prípade z nich hovoril zdravý rozum. Niektorý z týchto nástrojov prikázal mojim očiam spať a hotovo... a daný stav akceptoval aj manžel.
Situáciu, ktorá vládla pre našim obľúbeným nákupným strediskom a v ňom opíšem iba z rozprávania tých, ktorých premohla davová psychóza. Po dvadsiatej druhej hodine začali prichádzať tí, ktorí odolali televíznemu programu, zaujímavej knihe, aby obsadili výhodné parkovacie miesto a postavili sa na štartovaciu čiaru prví. Ku Kauflandu prichádzali auta všetkými prístupovými cestami zo všetkých svetových strán. Ako je na Slovensku zvykom, vždy niečo zlyháva, u nás zlyhalo signalizačné zariadenie, „vraj na semaforoch bola technická závada“. Tempo, akým prichádzali ďalší a ďalší bol taký rýchly, ako hádam nikdy predtým. Rozvášnený dav pred jedenástou hodinou v noci tak vystupňoval svoje emócie, že na mieste musela zasahovať aj RZP-ečka, našťastie nič vážne sa nestalo. Po štvorhodinovom „love“ na akciový tovar bol market spustošený a takmer prázdny, lebo kupovalo sa všetko, čo bolo na dosah, nákupnú vozíky sa prehýbali pod ťarchou múky, cukru, cestovín, vodky, borovičky, minerálnych vôd, mlieka, masla, syrov, či zeleniny a ovocia. Tomu, čo vládlo v popolcovú stredu pred našim Kauflandom sa povie davová psychóza, panika, arogancia, chamtivosť..., lebo strkanie, osočovanie, ohrozovanie vedľa stojaceho – okoloidúceho, nadávky, vulgarizmy... NIE, nebudem zachádzať do detailov, lebo tieto pocity vo všeobecnosti negatívne ovplyvňujú človeka. V našej spoločnosti vládne názor, že v našom regióne je málo pracovných príležitosti, mnohí pracujú za minimálnu mzdu... . Áno, aj to je pravda a nie je to pravda. Ak je to pravda, ostáva mi veriť, že z bezodnej peňaženky nakupovať nemohli a siahli si na úspory. Ak sú pravdivé výroky o absencii práce, či minimálnej mzde, prečo ich neskolil spánok... alebo „minimálna trvanlivosť potravín alebo spotrebujte do“ sú úplne neznáme pojmy? Nechce sa mi veriť, že 20 alebo 30 kíl múky je rodina schopná skonzumovať do záručnej lehoty. Po tohoročnej popolcovej strede som naplno uverila štatistickým údajom o plytvaní potravín v našej republike.
Budem rada, ak mi niekto napíše výraz na správanie človeka, ak ide o zľavy, z pohľadu super marketu: tvrdý boj o zákazníka v praxi.
Práve dnes svietila na mňa z monitora počítača reklama Zľavy sú koniec sveta..., ak bude koniec sveta, bude lepšie, ak si ľudia očistia svoje svedomie, zásoby potravín to za nich nespravia... a ak bude v letných alebo jesenných mesiacoch nadmieru chorých na zažívacie ústrojenstvo, spomeňte si na tento deň.
...ani popolcová streda si nezaslúžila taký koniec...
