Je piatkové popoludnie, ja sadám na bicykel a opreteky s vetrom idem vítať víkend.
Na konci ulice stál ... Múr našich lások
múr detí postrácaných kto by ich vzal
Na konci ulice stál Múr našich lások
značil si kto kedy s kým .. popri ňom šiel...
... kto by nepoznal Mira Žbirku a jeho (aj naše) na konci ulice stal...?
Na konci našej ulice, ktorej brezy a topole skrývajú mnohé lásky, kde vyviera prameň osviežujúcej vody, ktorý zurčí v našej spálni, keď sa život ponorí do nočného spánku, kde vo vetre šumí vŕba a dovoňal jazmín, zočím staršiu pani sedieť v tôni lipy. Číta knihu. Na okamih ma zastavila myšlienka, choď s ňou prehodiť pár slov, možno niekoho čakala a keď nikto neprišiel, vzala svoju spoločníčku, knihu a vyšla zo svojho útulného bytiku za mesto. Myšlienku hneď začnem prehodnocovať a namýšľať si, čo ak chce dočítať knihu a ty ju vyrušíš... alebo práve preto, že mala vravy viac než dosť, vyšla za mesto, aby aspoň na chvíľu osamela a s vetrom vo vlasoch vošla medzi hrdinov roztvorenej knihy.... Nešla som. Verím, že sa ešte niekedy zatúla na koniec našej ulice... túžim ju spoznať.
Bicyklom prechádzam po cyklistickom chodníku okolo rieky. Sprava po celej dĺžke ho lemuje múr postrácaných lások... Pohľad na kačice je úchvatný, spoločnosť im robí rybár. V lúčoch slnka na brehu riečky s pohľadom upretým na vodu medituje osamelý starší pán. Ja meditujem o nich, jednom s rybárskymi čižmami nad kolená a druhom opustenom, ktorý žije so sebou samým a svojimi myšlienkami. Mierne spomalím, vychutnávam život aj ja, vstrebám vôňu posledných kvetov bazy... dvíham kamienok, podídem bližšie k vode... robím žabku... zbieram si kamienky a nechávam slnku voľnú ruku pre pohládzanie môjho tela. Z bezmyšlienkového sveta ma vyruší smiech v prerušovanej sinusoide, pohľad hodím smerom k plotu na druhom brehu rieky, za ktorým je kúpalisko – to však nieslo iné ozveny. Dvihnem sa na odchod a pokračujem v prehliadke mesta, smiech sa približuje čím ďalej tým viac, míňam stromy pred areálom školy a odhaľujem ich v plnej kráse na schodíkoch do školy, ktorú možno navštevujú. Štyri slečny, tak okolo trinásť – štrnásť rokov, zabávajúce sa pohľadmi do mobilov, ktoré si navzájom striedajú v dlaniach a pohľad mi vyráža dych. Keď sa náhodou uvoľní nejaká ruka, siahne po plastovej fľaši naplnenej vínom, chlipne si, podá ďalej. Núkať sa nenechajú. Celú situáciu dotvára ešte jedna krabica lacného vína na konci nôh v teniskách. Ako málo stačí na dobrú náladu, lacné víno, mobil a koniec školského roka.
Pohybu na čerstvom vzduchu som mala zjavne málo. Križujem hlavnú cestu, prejdem na chodník smerom do mesta. Na druhej strane z futbalového ihriska sa ozýva jasot, hurhaj, povzbudzovanie dorastu – asi šikovný obranca odklonil smer lopty od vlastnej bránky. Uvažujem o prípadnom večernom stretnutí oboch pohlaví... čo bude ich hlavnou témou dňa? V tejto chvíli si to neviem predstaviť...
V meste míňam kvetinami vyzdobené záhradné reštaurácie, ratolesti rodičov lezúce na šmykaľky, preliezky, domčeky, všetci podľahli čaru pohodlia, relaxu, bezprostrednému okamihu piatkového popoludnia. Osviežujú sa ľadovou drťou, chladenými nápojmi, zmrzlinou... Hladných zasycujú pizze, hranolky, rezne a iné špeciality.
Verejnosti dávajú na známosť klaksóny áut, že idú svadobčania do kostola... prečo nie? Lásky nikdy nie je dosť (nezvyklé, ale možné).
Ani lavičky v parkoch neostali prázdne.
Na poslednej lavičke sedí ona... poznám ju zďaleka. Keď som ju prvý krát pred rokmi stretla v meste, pohľady sa nám na pár sekúnd stretli, uvedomujúc koho míňam, pery vyriekli pozdrav. Neodpovedala, hlavu sklonila bližšie k zemi. Obzrela som sa, premkla ma ľútosť. Do večera som o nej neprestavala rozmýšľať. Kto by zabudol na svoju učiteľku? Na učiteľov sa zabudnúť nedá... ani po mnohých rokoch. Veru, prešlo ich tridsať. Učila ma zemepis a výtvarnú výchovu. Zemepis, môj obľúbený predmet. Spomienky na hodiny strávené s ňou sa mi vybavili veľmi živo, akoby to bolo dnes. Po tridsiatich rokoch sa v spomienkach dívam na jej dom a lavičku, na ktorej sedávala...
Tridsať rokov človeku mnoho dá a mnoho vezme. Ktovie, prečo bol k nej osud taký krutý. Naše kroky sa stretli a míňajú aj dnes. V našom meste našla domov. Leto je k nej štedrejšie, prechádzku mestom začína dopoludnia, posedí chvíľu na jednej, chvíľu na druhej lavičke, oddýchne a poberá ďalej, občas má spoločnosť, rozprávajú sa ako starí známi... rovnakého osudu... Občas som ju stretla aj na železničnej stanici. Moja pani učiteľka je bezdomovkyňa.
Ktovie, ako spomína na svojich školákov, posledný deň školského roka, náruč plnú kvetov... a iste aj srdce plné zármutku...?... spoznať jej myšlienkový záber, to by som chcela...
Prečo je osud tak krutý
prečo som na svete sám
osudom stíhaný láskou oklamaný
verím že život je klam
Pani učiteľka, človek nikdy nie je sám. Boh s vami.
Zdroj textov piesni: internet
