Čas, ako bankový zlodej...

Pozorovala som ho už niekoľko mesiacov...už to nebol ten usmiaty ujo, ktorého mal každý v dedine rád. Za ním nebolo vidieť laná oráčiny, plné koše napečených rožkov, roznášku dennej pošty, nový model auta, neriadil vlak.... zdobil ho tvorivý duch, veselá myseľ, zdravý úsudok. Pracoval hlavou, ako sa to vtedy na vidieku hovorilo, v práci bol veľmi obľúbený a žiadaný. Prišli roky dôchodku, znova sa presťahoval na vidiek... jeho oči nosia smútok. Pramenil zo spomienok a boli každým dňom živšie a živšie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Keď tak smutne prechádzal uličkami zeleninových záhonov, spomalila som sa a znovu pozorovala. Na konci záhonov zastal, prekročil záhon drobných kvietkov a zastal na jemnom trávnatom kožúšku preddomu. Dívala som sa, s akou precíznosťou ukladal krok za krokom a dotýkal sa zeme. Jeho zeme. Kroky sedemdesiatnika sprevádzané skúmavým pohľadom po okolí zamierili k bráničke. Vtedy ma zbadal, rýchlo som sa pozdravila, aby ma nepredbehol. Starec Štefan zaslúži si úctu.

- Čo robíte ujo, veď v tieni je ešte rosa a vám zasvieti slnko do záhradky tak pred jedenástou, prihovorila sa.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

- Mám rád rosu, povedal a pokračoval, to sám Boh čistí zem od prachu a špiny.

- A možno aj preto, že sa prechádzate po rannej rose, počula som, že je to dobrá masáž na chodidlá, chcela som ukázať aj ja niečo zo svojej zbierky poznatkov. Len treba chodiť naboso, dodala som.

- Ej veru, Hanka, ty si ani nevieš predstaviť, koľko krát sa moje nohy dotkli tejto zeme naboso?

- Porozprávajte mi niečo, ujo, kým príde autobus, zaprosila som.

Oči sa zahĺbili ešte viac do jeho, moje kroky pristúpili k bráničke a srdce túžilo, aby ma obohatil o ďalší klenot múdrosti, čo vedeli len oni. Naši starčekovia, lebo ich naučil sám život a škola života je najlepšia škola.

Skryť Vypnúť reklamu

- A či ja viem, Hanka, či ťa moje múdrosti zaujímajú? Kohože to už môže zaujímať? Dnes je svet iný. Každého zaujímajú iba peniaze, peniaze. Nepoviem, treba ich, ale toľko? V televízore počúvam kauzu za kauzou. Viete, moja vtedy radšej zoberie modlitebnú knižku a číta, prečítala ju hádam tisíc krát, ale možno aj dobre robí. Aspoň nesadne na ňu dáka pliaga... a chvála bohu choroby nás obchádzajú. Ale správy by mali byť o tom, aby dali prehľad o živote doma i vo svete, vždy to tak bolo. Všetko sa mení. Ideš do mesta?

- Hej, idem dačo vybaviť na úrad.

- Aj ja by som potreboval, ale až keď sa trošku schladí, sa vyberieme, aj s mojou.

Skryť Vypnúť reklamu

Keby som ja, Hanka, vedel, aká príde doba, bol by som svoj život lepšie zdokumentoval. Teraz nosím všetko iba v hlave a neviem, či sa mi podarí dať všetko na papier. Najradšej spomínam na sedemdesiate roky minulého storočia.

Vtedy sa mi najlepšie žilo. Bývali sme na vidieku, mali sme záhradku pred domom, ale zvieratstvo sme nemohli mať, lebo ja som bol celé dni v robote a žena mala na starosti tri malé deti. Starať sa o domácnosť, záhradku a deti bolo tak akurát. V záhradke sme dopestovali všetko, ale všetky ďalšie potraviny sme kupovali, rodičia nám nemohli dať, lebo po mne boli ešte ďalší štyria súrodenci, iba ja som bol vtedy ženatý. Naše mesačné živobytie stálo 700,- slovenských korún, ale dopriali sme si všetko.

Skryť Vypnúť reklamu

Nadýchol sa, smútok mu rezal žily, ale pokračoval.

- Hanka, ryža vtedy stala 8,- korún,

cukor 7,30,

chlieb 1,10,

rožok 0,30,

múka špeciál 3,20, obyčajná 2,80,

vajcia 10,-,

mlieko 2,-,

banány 17,-,

marína keksy 1,10,

maslo 8,- a lepšie 10,-,

baldovská voda obyčajná 0,30, sladená 0,70 halierov,

ocot 0,30.

Naše deti ľúbili čokoládu milena alebo kofila, stáli 2,- korún, ani ja som nevedel odolať chuti princezkám, stáli 1,20, a romanca voňala za 0,70 halierov.

Benzín špeciál stál 1,90. Mal som toyotu, kúpili sme 3 kila ryže, vtedy Maďari nemali ryžu a vybrali sa na výlet. V Maďarsku sme na trhu ryžu predali a nakúpili plný kufor toho, čo u nás nebolo.

V 77-om roku som sa sťahoval za prácou do mesta, záhradku sme už nemali a žena nastúpila do práce. Vždy bolo všetkého, lásky i pohody doma. Dnes? Keď sa pozriem na nákup, čo žena vyloží na stôl a na účtenku, ide mi srdce puknúť, ja som vojnové dieťa. Na hrôzy vojny si nespomínam, ale toto je, Hanka, horšie ako vojna. Vojna začala, ale i skončila. To, čo sa deje teraz, neviem ani pomenovať. Neviem, či si moji rovesníci alebo aj mladší uvedomujú, čo urobila inflácia s peniazmi? To sotva. Ide o také znehodnotenie peňazí, aké história nepamätá, hrôza pomyslieť... a najhoršie na tom je to, že to nikdy neskončí. Inflácia každým dňom ukrajuje z našich peňazí a pomaly, nebadane vyťahuje celé bankovky z nášho vrecka. Darmo sa ľudia snažia šetriť, šetrením sa nezachránia. O ďalších tridsať rokov bude z peňazí prach. Z toho som taký smutný, Hanka.

Zvieralo mi srdce a so slzami v očiach som nastúpila do autobusu. Už viem, prečo je ujo Štefan taký smutný.Ak sa Vám článok páčil kliknite na a stlačte Hlasuj!

Katarína Kellnerová

Katarína Kellnerová

Bloger 
  • Počet článkov:  69
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nemusíme žiť tak, ako sme žili do včera. Nedržte sa zaužívaných návykov, a tisícky možností vás budú pozývať do nového života. Christian Morgenstern Zoznam autorových rubrík:  Bútľavá vŕbaLuna na každý deňĽudia nášho mestaNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu