Som obyvateľkou, dovolím si tvrdiť, najkrajšieho sídliska v meste Spišská Nová Ves. Sídlisko Tarča oddeľuje centrum od priemyselnej zóny, ktorá sa tiahne juhovýchodne smerom k Tepličke a juhozápadne prechádza do záhradkárskej oblasti a v jej cípe prechádza k ďalšej krásnymi domami posiatej štvrti, Ferčekovciam, ktorú lemujú záhradky pod lyžiarskym vlekom.
V spomienkach prejdem do obdobia nežnej revolúcie, ktorá nežne vnášala zmeny do nášho života. V tom období sme mali možnosť kúpy záhradky v tejto lokalite. Vlastne ani neviem, čo bolo dôvodom nášho rozhodnutia záhradku zatiaľ nekupovať, či nedostatok času, množstvo povinnosti... alebo jednoducho predtucha, že to by bolo na krátky čas. Dnes však ticho závidím všetkým, ktorí sa denne po práci alebo v skorých, niekedy neskorších hodinách počas víkendov premiestňujú do svojich záhradiek. Dnes sú deti dospelé, čas sa scvrkol na minimum oproti tomu predošlému obdobiu a pribudli aj ďalšie zmeny... Mám však iný dôvod, ktorý ma núti uvažovať nad svojimi – našimi stravovacími návykmi, ale najmä kúpou základných potravín a pochutín a tým aj výhod, ktoré poskytuje taká malá a milá záhradka. Ale vrátim sa ešte na chvíľu k hodnoteniu bývania na tomto sídlisku. Pred nežnou revolúciou bolo na tomto sídlisku presne toľko činžiakových domov, ako dnes. Boli tu dve predajne potravín, ako pred nežnou revolúciou a dokonca k dnešnému dňu sa nezmenil ani interiér, ani exteriér predajní. Boli a sú socialistické. Mám v nich zvláštny pocit, dýcha minulosťou. Boli a sú typické slovenské. Ak niečo v domácnosti pochybí a predajne sú otvorené, dobre je do nich zbehnúť.
Uvažujem, prečo si nás tak ľahko podmanili supermarkety. Naozaj neviem. Pre porovnanie: kúpila som fľašu 3,5 % mlieka v kauflande, asi dva deci spotrebovala a na tretí deň bolo kyslé. Nie, nesprávny výraz, bolo skvasené, smrdelo a hodilo sa iba do odpadového potrubia. Minulého týždňa som kúpila krabicu 3,5 % mlieka v Coop potravinách na našom sídlisku, pol litra spotrebovala do kysnutého cesta, polovička mi ostala... Poviem pravdu, po troch dňoch som uvažovala, čo s ním, či vyliať alebo... skúsiť otvoriť. Napokon som otvorila, strčila do krabice nos a nič... smrad absentoval. Naliala som trošku do hrnčeka a prevarila. Mlieko sa prevarilo a dalo sa piť. Stalo o 15 centov menej, ako kauflandové. Tým chcem len povedať, že hoci ten interiér sídliskových predajní sa zďaleka nepodobá marketovým, tobôž nie super marketovým, ale je slovenský, taký domáci a aj to mlieko je iné. Možno by stálo za úvahu nakupovať v malom a len to, čo potrebujeme. Do marketu sa na malý nákup oplatí ísť len vtedy, ak peňaženka zíva prázdnotou, ináč sa kúpi aj to, čo bezprostredne nepotrebujeme. Za to môžu tie sprosté akcie!
A tak malé slovenské potraviny sú vzácnosťou pre dôchodcov a mamičky s deťmi.
Mlieka spotrebujeme v našej domácnosti minimum, ale cesnaku hodne. Veľa sa už popísalo o cesnaku, ktorého krajinou pôvodu je Čína. Nebudem sa k tomu vracať. Pred pár týždňami v celkom dobrej nálade som sa pustila na exkurziu po meste, či niekde kúpim inokrajinový cesnak, ako čínsky. Podarilo sa mi v deviatom a to som navštívila klasické trhovisko, všetky markety a všetky zelovocy. Maďarský cesnak som našla iba v Bille. Ale spomínam si na rozhovor vedúceho jedného zelovocu. Na moju požiadavku reagoval: „veľmi rád by som nakupoval cesnak z inej krajiny, Španielska, Portugalska, Česka... bohužiaľ jeho nákupná cena je taká vysoká, že by mi ho zákazníci nekúpili“.
Včera sme boli na nákup v kauflande. Vítal nás štos bedničiek nektariniek (v akcii). Ohmatala som, boli ako kamene. Iste boli bez chuti, vône... a tentokrát aj zápachu, teda bez hniloby a plesne... lebo boli obraté pred dozretím. Iba brusnice dozrejú v korytku v pivnici, na to si pamätá iba staršia generácia.
A tak, ak niekto vznesie pripomienku: „čo mám vlastne jesť, tam sú dusičnany, mäso je z Poľska, tam je to, tam zas ono...“, má pravdu. Doba prepráv tovaru zo zámoria alebo čo i len od susedov niečo trvá a k tomu nevhodné skladovanie, že jeme odpad z Európy je doslova pravdivý. Čo sa týka dovozu potravín, nemožno ani susedovi veriť! Toto všetko kompetentní vedia... ale jesť sa musí... len je škoda tých slovenských potravín, na ktoré sme sa mohli dodnes ako národ hrdiť a s trpkou spomienkou na tých, ktorí nám toto všetko zobrali, uvažovať, ako ďalej...
Je mi smutno, keď prechádzam krajinou a míňam pastviny bez života, iba kde-tu fliačik zlatého lánu pšenice sa zlatí v letnom slnku. Aká to vzácnosť vidieť ako šafranu stádo kráv alebo oviec.
Kiež by sa niekto našiel, kto by prinávratil dych poľnohospodárstva na Slovensko, lebo nie nadarmo sa hovorí: „aké poľnohospodárstvo, taká krajina“.
Kiež by ja a my všetci sme mohli konzumovať to, čo je zdravé..., kiež by nemuseli naši politickí predstavitelia byť zvestovateľmi správ o zdražovaní potravín...
