Som svedkom, sme svedkami, ste svedkami takmer štvrťstoročnej likvidácie všetkého, čo tu bolo. Nie, nechcem ani kritizovať, ani obhajovať nikoho, zvlášť tvorcov socialistického systému a s ním socialistického zdravotníctva, iba parafrazujem príspevok Miroslava Ferčáka s názvom Sú požiadavky lekárov a zdravotníkov oprávnené? Citujem z blogu: „...pretože zdravotná a sociálna poisťovňa ukrojovala značnú časť mojej výplaty. Tieto finančne prostriedky som nevyužíval na svoje osobné pôžitky, ale dostali sa každý mesiac na správny účet jednotlivých poisťovní. Čo sa s peniazmi dialo potom, už je otázka pre tých čo s nimi hospodária, ak sa to slovo dá vôbec v tomto význame použiť.
Ja si pod slovom hospodárnosť predstavujem rozumné vynakladanie zverených finančných prostriedkov od poistencov tohto štátu na ich prípadne riešenie zdravotných problémov“ (koniec citátu).
Autor blogu sa domnieva, že za finančné prostriedky, ktoré roky rokúce odvádzal do sociálnej a zdravotnej poisťovne, mu prináleží adekvátna pomoc. Lenže... socialistické zdravotníctvo vystriedalo trhové hospodárstvo. Ani zdravotníctvo nelenilo a oblieklo nový šat s názvom nový poistný systém. Vtedy sa rozhodlo, že zdravotné poistenie sa oddelí od nemocenského a dôchodkového systému a zdravotné postenie sa stalo povinné pre všetkých. Mimochodom, malá perlička, povinné pre všetkých, ale nie rovným dielom – štátni zamestnanci tvoria výnimku a odvádzajú do nového poistného systému najnižšie percento odvodov.
Peniaze vybrané od poistencov mali spravovať novovytvorené zdravotné poisťovne. Ako správcovia fondov ich mali hospodárne prerozdeľovať a na základe verejného zdravotného poistenia zabezpečovať financovanie zdravotnej starostlivosti.
Všetko išlo ako po masle, ale do popredia vstúpil štát a začal rozhodovať o peniazoch svojich občanov, hoci mu tieto peniaze nepatrili. Povinnosťou štátu bolo za svojich zamestnancov, dôchodcov, nezamestnaných a sociálne neprispôsobivých občanov prispievať za rovnakých podmienok, takou istou mierou, ako každý iný poistenec. Z toho štát elegantne vykľučkoval stanovením najnižších sadzieb a tým obral svojich občanov o ich vlastné zdroje, pretože tok peňazí od občanov do zdravotných poisťovní a odtiaľ do zdravotníctva začal regulovať pomocou zákona o štátnom rozpočte a regulácii cien... a tu sa začali diať podivuhodné veci, finančné prostriedky sa začali rozplývať a strácať.
Postup štátu nebol v rozpore s medzinárodným právom, ani v rozpore s postupmi v iných ekonomikách.
Ale ak:
1. je výber zdravotného poistenia povinný pre všetkých a
2. cash - flow (tok peňazí) z výberu poistného riadi štát,
potom sa nejedná o zdravotné poistenie ako také, ale o zdravotnícku daň a s prostriedkami sa má nakladať presne tak, ako s inou daňou (daň z príjmu, cestná daň, darovacia daň...) a namiesto
1. zdravotných poisťovní, ako správcov verejných finančných prostriedkov má výber zabezpečovať správca daní a správu takto získaných prostriedkov riadiť štátna pokladnica a príslušný odbor na ministerstve zdravotníctva,
2. preto nie sú v tomto systéme potrebné žiadne zdravotné poisťovne, pretože strácajú zmysel, ich pretrvávanie nie je opodstatnené a
3. čím by sa ušetrilo nepredstaviteľné množstvo finančných prostriedkov.
Potom prišla revolučná doba transformácie zdravotníctva, pod taktovkou ex ministra Zajaca, kedy sa prijali transformačné zákony v zdravotníctve, ale aj v sociálnej a daňovej sfére a zo štátnej pokladnice boli rozdeľované finančné prostriedky. A peniaze sa strácali čím ďalej, tým viac.
Aké je východisko? Jednoznačné. Zdravotné poisťovne s právnou subjektivitou, akciová spoločnosť predstavujú inteligentnú pumpu na odsávanie finančných prostriedkov, ktoré patria nám všetkým (aj formou vytvoreného zisku) niekam do Tramtárie (a pritom je to v intencii zákona, pretože podľa Obchodného zákonníka povinnosťou každej akciovej spoločnosti je vytváranie zisku (je to jej zákonná povinnosť), pokiaľ nevytvára zisk, je dôvod na konkurz. Viete si predstaviť napríklad Daňový úrad, ako akciovú spoločnosť? Pre všetkých priam smiešne a neprichádza do úvahy.
Takže, ak si chce štát zachovať plnú kontrolu nad tokom finančných prostriedkov zo zdravotného poistenia, mal by prijať zákon a zdravotníckej dani, zrušiť zdravotné poisťovne a o hospodárení podávať výročnú správu, pretože tieto peniaze nie sú štátne. Sú naše, nás občanov Slovenskej republiky, a majú byť pod kontrolou nás všetkých.
Bohužiaľ naši občania sú schopní skontrolovať iba to, či sused zarába viac ako oni a kto, čo a kde ukradol).
Milé a ľahké pre niekoho, nie?
Kým nenastane zmena, tieto peniaze budú smerovať hocikam, ale nie tam, kam patria.
A ty, Ďuro, plať, lebo ak nie, dostaneš dereš... .
