Náš kolektív nebol veľký. Pracovali sme pod vedením pána riaditeľa. Riadil a usmerňoval dvanásť členný kolektív, ktorý tvorilo deväť žien a traja muži. Pamätám si vás ako ste celé roky vzorne pripravovala žiakov na literárne súťaže a vaše zverenkyne a zverenci na všetkých uspeli. Za všetkými ich úspechmi sme videli vás. Prekročiac prah školy vám oči žiarili, ruka hladila hlávky malých i veľkých žiakov. Spomínam si, ako ste dokázali pritúliť k sebe každého spolužiaka a spolužiačku. Nikdy ste neohrdla dobošku či koláčik od žiakov a často núkala dobrotami aj vy nás. Nebáli sme sa vám zveriť naše dospievajúce ťažkosti a problémy. Neraz ste trávila v škole svoj voľný čas a odchádzala domov spolu so školníkom. Pamätám si, ako vám nebolo zaťažko sa porozprávať s rodičmi, ktorí nemohli prísť na rodičovské združenia v obchode alebo na zástavke autobusu. Mám šesť vysvedčení, na ktorých ste podpísaná ako triedna učiteľka a ja som na to hrdá. Mala som vás vždy rada. Navždy ostanete v mojom srdci ako môj veľký vzor. Celé roky som žila v presvedčení, vás nasledovať.
Moja profesijná dráha začala na strednej pedagogickej škole a po jej skončení som pokračovala v štúdiu slovenského jazyka a výtvarnej výchovy. Ako voda prešli roky štúdia a zo mňa sa stála pani učiteľka. Bolo mi cťou nastúpiť v svojej rodnej dedinke, do ktorej ste sa pred rokmi nasťahovali. Viem, bývali ste ďaleko od ostatných domov. Staroosadlíci tú časť volali Pod horou. Pod horou stála jedna jediná chalúpka, vaša. V nej ste vychovali tri deti. Ja som sa až po rokoch dozvedela, v čom spočívalo tajomstvo vášho šťastného života a čo tvorilo zdroj energie, ktorú ste rada odovzdávala aj nám.
Presťahovali ste sa do našej dedinky z hornatého Liptova, pre ktorý sú charakteristické zrubové domčeky. Svoje detstvo ste prežili v takom domčeku a z neho vás vietor odvial za milovaným mužom na rovinatý západ. Z veľkej lásky k vám a ochotu opustiť svoj rodný kraj, ktorý ste nadovšetko milovala a zapustiť korene v cudzom prostredí vám ON, milovaný Oto, vlastnoručne postavil chalúpku Pod horou. Bohužiaľ, dôchodkového veku po boku manžela ste si veľa neužili. Po roku a pol vás opustil a odišiel do nebíčka. Smútili sme v škole všetci, my učitelia, ale i žiaci, všetci, ktorí sme vás poznali. Rana na srdci zo straty milovaného muža sa pomaly hojila a my sme vás opäť pozvali medzi nás, na tradičnú májovú guláš partiu. Vlastne až na nej som sa dozvedela, kto bol váš Oto a kto ste vy, milá Adelka.
Ste úžasná pani učiteľka na dôchodku, ktorá štyridsať rokov zaspávala vedľa svojho manžela držiac jeden druhého za ruky. Keď ste nám to rozprávali, ani jedno oko neostalo suché. Dívali sme sa na vás s otvorenými ústami a slzami v očiach, ako žiaci na hodinách literárnej výchovy a hoci sme dávno vedeli, aká ste výnimočná, dnes vás zdobíme prívlastkami jedinečná, láskavá, pokorná, pokojná a spokojná, nosiaca v srdci SVETLO. Na druhý deň sme sa navzájom pýtali jedna druhej, či počula o takom prejave lásky? Poviem vám pravdu, ani jedna z vašich bývalých kolegýň taký prejav lásky nepozná.
Všetky túžime po tom, aby sa roky vrátili späť a aby ste nám dávali ďalšie lekcie a rady súkromnej školy života. Kým sa tak stane, buďte SVETLOM na ceste životom svojim deťom, vnúčatám a ostatným, ktorí vás máme radi...Ak sa Vám článok páčil kliknite na a stlačte Hlasuj!
