Už ranné prebudenie v pohladení milovanej osoby, nežný dotyk, pohľad na vyspinkané dieťatko vnesie do oči úsmev a radosť do srdca..., ako málo stačí človeku, aby bol šťastný a šťastie rozdával ostatným aj v podobe troch slovíčok: nech sa páči.
V rodine sa prejavuje pozornosť a prednosť úsmevom, milým slovom, dotykom, bozkom, chlapským potľapkaním po pleci (vedeli by o tom hovoriť najmä chlapi), pohľadom, v ktorom možno vyčítať slovíčka: nech sa páči. Ale aj súrodenecká láska, či láska a obdiv k starým rodičom môže byť vrelo a úprimne vyjadrená.
Spoločenský a pracovný život dáva tiež mnoho príležitosti, aby človek vyjadril človeku priazeň, solidaritu, spolupatričnosť. Stretnutia kolegov, nadriadených a podriadených, známych i neznámych sú sprevádzané takými obyčajnými slovíčkami, ako sú nech sa páči a ďakujem... bez slov uznania, chvály, pochvaly, obdivu by boli dni smutnejšie.
Veľmi ma poteší, ak mi známi, ale i nezmámi podržia dvere, dajú prednosť pri vstupe do miestnosti a ak je to gesto umocnené úprimným pohľadom do očí, úsmevom, poteší o to viac.
Deň dáva mnoho príležitosti s týmto gestom žiť. Je ním gesto vodičov chodcom na prechode pre chodcov a môžem smelo povedať, že ma vždy veľmi poteší a stretávam sa s ním denne.
Niekedy sa pred tým prechodom naozaj náhlim, obzerám doľava, doprava, kedy už budem môcť vykročiť a prejsť na druhú stranu cesty a vtedy zastane vodič – gentleman a dá pokyn rukou: nech sa páči, prejdite. Také milé pohladenie a úsmev ako vďaku za všimnutie si človeka - chodca. Niekedy len trpezlivo čakám a možno ani nečakám, že ktosi svojho tátoša spomalí a on naozaj spomalí s gestom: nech sa páči, prechod je váš. Neviem, ako vás, milí čitatelia, ale mňa a to naozaj veľmi teší, že tento zvyk sa udomácnil na našich cestách a ja chcem vysloviť úprimné ĎAKUJEM všetkým vodičom, ktorým nerobí problém, nám chodcom, dať prednosť.
