Spomienky na svojho otca – lekára
Môj otec bol lekár a v čase, keď som sa narodil, patril už päť rokov k pedagogickému zboru na univerzite vo Freiburgu v Breisgau. Začínal ako praktizujúci odborník pre krčné, nosné a ušné choroby v Mannheime, ale už o krátky čas na základe svojich vedeckých publikácií dostal učiteľský úväzok na univerzite vo Freinburgu pre oblasť rinológie a laryngológie, to znamená pre ochorenia krku, nosa a hrtana. Bol to len úzky okruh vo veľkej oblasti internej medicíny, o ktorý sa môj oter staral – ušné lekárstvo bolo zverené inému docentovi, - ale zdokonalil ho s takým úspechom, že meno Gustav Killian sa už o niekoľko rokov preslávilo a v odbornom svete bolo známe v medzinárodnom meradle.
Spomienky na detstvo
Slnečnú mladosť, ktorú otcovi život odoprel, chcel dopriať svojim deťom, a tak som vyrastal v úplnej voľnosti, ktorá mi ešte dnes zjasňuje spomienky na mladosť a na rodičovský dom.
Smel som robiť skoro všetko, z čoho som mal radosť. Keďže som zavčasu prejavil hudobné nadanie, v siedmom roku života mi bolo poskytnuté vyučovanie na husliach; keď som začal maľovať, dostal som všetky potrebné pomôcky najlepšej kvality a v neobmedzenom množstve. Neskôr, keď som sa priklonil k stavbe lodi a staval modely, otec mi dal zriadiť v suteréne domu dielňu a s úsmevom sa prizeral, ako sa premenila na terárium...
...neskôr začal zbierať a chovať obrovské motýle a zbieral všetko, čo sa hýbe a lezie...
Spomienky na školu
Spomienky na školu neboli také veselé. Najväčšie problémy mu robila latinčina a jeho latinčinár, ktorého spolužiaci volali „mučiteľ“ bezohľadne odokrýval jeho slabiny. Keď vo štvrtej triede gymnázia vyhupol o 17 centimetrov, latinčinár povedal pre pobavenie celej triedy: „sic longus, sic stullus“, čo znamenalo: „taký dlhý, ako hlúpy“. Pomoc hľadal u svojho otca. Ten ho hneď z gymnázia odhlásil. Rodičia synovi zabezpečili anglické súkromné vyučovanie, po ktorom mohol prestúpiť do moderne vedenej vyššej reálky, ktorú po maturitu absolvoval bez ťažkostí. Obdobie rozhodovania, čím sa stáť bolo ťažké. Maliarom, vravel jeho učiteľ kreslenia. Inžinierom, – vyhlasoval učiteľ fyziky. Mama podporovala prírodné vedy a otec mlčal a nechal syna s úsmevom rásť. Ale napokon bol to predsa on, ktorý dal rozhodujúci impulz pre voľbu povolania.
Spomienky na úspechy svojho otca a rozhodnutie „byť jeho nasledovníkom“
V roku 1898 uverejnil výsledky svojej práce o bronchoskopii, ktorú potichu vykonával, čím vo svojom odbore spôsobil revolúciu. Podarilo sa mu skonštruovať v podstate celkom jednoduchý prístroj, ktorým bolo možné pomocou rúrky zavedenej do dýchacích ciest uvidieť v pľúcach cudzie teleso ... tým sa otvárala nová cesta liečenia pacientov.
...raz napoludnie nám rozprával o jednom malom dievčatku Corinne, ktoré so svojimi rodičmi, bohatými plantážnikmi z Montevidea, pricestovalo loďou. Maličká prehltla píšťalku, to znamená, že jej spadla do priedušnice a potom skĺzla do pľúc, kde uviazla vo výške siedmeho rebra. Cudzie teleso spôsobovalo dieťaťu pri dýchaní veľké ťažkosti, lekári v Uruguaji a v Argentíne si nevedeli rady a rodičov odkázali na jedného parížskeho chirurga. Ten ich zase poslal k môjmu otcovi, ktorého pozoruhodné práce v brontoskopii boli známe z odbornej literatúry. Tak teda pricestovali do Freiburgu a otec nám opísal dojímavú scénu, ako ho matka lámanou rečou, ktorá bola zmesou španielčiny, francúzštiny a angličtiny, úpenlivo prosila, aby zachránil život jej jediného dieťaťa.
Malá Corinna bola roztomilým stvorením s hnedastou pleťou, s jemnými ebenovo čiernymi kučerami a s veľkými tmavými očami, ktoré vykúkali z melancholickej a trochu bojazlivej úzkej tváričky.
Že bude môcť pomôcť malej dievčine sa doktor veľmi tešil, no už z prvého stretnutia prišiel veľmi deprimovaný. Podarilo sa mu vo veľkej hĺbke objaviť malú ligotavú píšťalku, ale pokus sa nevydaril, po hladkom kove háčika skĺzol nižšie. Pokus sa musel prerušiť, pretože aj napriek narkóze začalo dieťa plakať. O šesť dni pokus opakoval, dostal ju na úroveň ôsmeho rebra. Opäť neúspech, ktorý sa ho veľmi dotkol. Trápilo ho to, že sklamal dôveru rodičov a nepomohol malej bytosti. Neodradilo ho to. Počas svojej dlhej lekárskej praxe pociťoval voči každému pacientovi úctu a vrelú účasť. Zvlášť malá pacientka mu mimoriadne prirástla k srdcu. Bol si vedomý toho, že ak píšťalku z pľúc nevytiahne, zablokovaná časť pľúc sa naplní tekutinou a zhnisá. To znamenalo chradnutie a smrť.
Ešte večer toho istého dňa sa zišli u nich doktorovi spolupracovníci a do tejto spoločnosti mali prístup aj staršie deti. V priebehu večera sa reč zvrtla aj na malú Corrinu. Doktor ich oboznámil so všetkým, čo dovtedy urobil a vyložil im aj operačný plán. Videl pred sebou dve možnosti. Skrátiť cestu k cudziemu telesu tracheotomiou čiže chirurgickým otvorením priedušnice. Rodičia dieťaťa vyjadrili súhlas s takýmto zákrokom. – Ale, – spýtal sa môj otec, – nebola by škoda také stvorenie, krásne ako obrázok, zohaviť jazvou na krku? – na svoju otázku si sám odpovedal, keď navrhol alternatívne riešenie. Navrhol zostrojiť nový nástroj: tenšiu drevenú paličku so vzdušnými dierkami, tú vsunúť do rúrky, aká sa používala pri bronchoskopii, aby po vypustení z bronchoskopickej rúrky vysunula tri tupé chápadla, ktoré zachytia píšťalku odspodu a vytiahnú ju do výšky.
Hneď po otcovom návrhu sa rozprúdila živá diskusia. Najosvedčenejší spolupracovník, neskôr vysokoškolský profesor Brünings hneď načrtol model. Odhliadnuc od vecného napätia bol to veľmi vzrušujúci obraz. Pohľad na piatich mužov (za ktorými je len Boh) sa skláňali nad stolom a jednanie sa podobalo na generálny štáb, ktorý prerokúval plán vojenskej výpravy proti smrti.
Napokon pán Fischer rozhodol: – ide sa na to a s fanatickým zápalom sa pustil do práce zostrojenia nového bronchoskopu.
Na druhý deň som dostal v škole dva pokarhania za nepozornosť, – celý čas som bol v myšlienkach v operačnom sále s mojim otcom. Len čo sa vyučovanie skončilo hnal sa domov, ako strela. Vedel som, že otec je doma, vletel som do izby a keď som videl rozžiarené otcove oči, vedel som, že zákrok sa podaril.
O päť dni neskoršie, práve sme sedeli pri obede, prišla malá Corinna so svojimi rodičmi, aby sa otcovi poďakovala. Jej mama držala v rukách kyticu orchideí, ktoré predala so vzlykotom mojej mame a keď podávala ruku otcovi, prekvapujúco sa k nemu sklonila a pobozkala mu pravicu. – Boh nech žehná vaše ruky! – zvolala s plačom, ale boli to slzy šťastia. Napokon prišla k otcovi Corinna, uklonila sa a placho povedala: – Muchas gracias, senor. – V ružových šatách vyzerala naozaj pôvabne.
V týchto minútach vo mne celkom nečakane dozrelo rozhodnutie stáť sa lekárom. Lebo, v ktorom povolaní bolo toľko možností tak priamo pomáhať a bezprostredne pomáhať blížnym a tak veľmi ich obšťastňovať?
O niekoľko dni neskôr Hans Killian oznámil svoj úmysel, stáť sa lekárom otcovi. Otcove belasé oči zažiarili dojatím a on vedel, že splnil tajné prianie svojho srdca.
– To je pekné, – povedal vrelo a dodal: – Vieš, v medicíne môžeš uplatniť všetky svoje vlohy, dobrý lekár potrebuje všetky schopnosti.
P. S. Pri čítaní knihy Za nami je len Boh som s úctou myslela na všetkých chirurgov, ktorí pri operačnom lôžku s pocitom zodpovednosti zápasia o životy svojich pacientov.
...citácie z úvodnej kapitoly s názvom Otec
