Na fronte ako dôstojník prežil štyri roky. Keď sa vrátil domov, prišiel o brata a rodičia o všetok majetok a to preto, lebo otec pred vojnou nesprávne investoval peniaze: do vojnových pôžičiek a po vojne sa s dlžobnými úpismi cisárskeho Nemecka, ako on sám hovoril, dali tapetovať steny.
Zo spomienok sa nedá žiť a ani zatrpknúť voči osudu nemalo význam. Nech sa stane v živote čokoľvek, človek musí ísť vždy ďalej a ďalej, preto sa Hans po skončení vojny hodil so zápalom do práce. V krátkom čase urobil štátne skúšky. Už pred štátnicami sa začal intenzívne zaoberať myšlienkou, akému odboru sa začne venovať. Koketoval s farmakológiou, internou, gynekológiou, napokon zvíťazila... dočítate sa.
Keď som čítala prečo ..............., behal mi mraz po chrbte. Citujem: „jeho prednášky boli strhujúce, prenikavo jasné, dramaticky napínavé a vidieť ho operovať bolo priam estetickým zážitkom. Uchopil skalpel zhora, držal ho ako sláčik, nie ako väčšina chirurgov ako porisko, ktoré je zakončené hrotom“, koniec citácie. Takto spomínal na veľkého Lexera, ktorý vedel strhnúť študentov na svojich prednáškach a očariť na chirurgickom sále všetkých prítomných.
Posúďte sami.
Opojenie veľkej chirurgie ma po prvý raz uchvátilo na Lexerovej prednáške. Bez dychu, s rozpálenou hlavou a s búrlivým tlkotom srdca som prežíval, ako skutočný majster vo svojom odbore nám začiatočníkom demonštroval to, čo sa nazýva umením operovania.
Študenti sedeli husto natlačení v laviciach posluchárne a dolu v aréne chodil hore-dolu Lexer v bielom plášti a prednášal o svojej obľúbenej téme: o výžive kostí a kĺbov a hnisaní kostnej drene: bola to oblasť, z ktorej uverejnil pozoruhodné práce. Z času na čas zastal, svižne si sňal z nosa cviker a rozhliadol sa veľkými šedými očami pod mocne vyklenutým čelom po zástupe svojich poslucháčov.
Mohol byť spokojný: nik sa ani nepohol, všetci sme boli pod jeho vplyvom.
V závere prednášky veľký chirurg Lexer demonštroval resekciu bedrového kĺbu, bola to ťažká a zdĺhavá operácia. Pacient v narkóze už čakal predo dvermi. Zvládol ju za tri minúty.
Lexer pristúpil k operačnému stolu. Ten robustný zavalitý muž stál pri pacientovi s pohľadom upretým na bedro. Naklonil som sa cez zábradlie, aby mi neušiel ani jeden z jeho pohybov. Mlčky vystrel ruku a dal si podal skalpel mal nádherne vypracované svalnaté predlaktie a neuveriteľne pohyblivú ruku a vždy bolo s pôžitkom vidieť, ako vzal do rúk skalpel a ako sa s ním pohrával.
Ako deti sme sa často hrávali na lekárky, na učiteľky, na poštárky, na kuchárky... ale to boli len krásne detské sny. Môj sen stáť sa lekárkou sa s rokmi vzdiaľoval vždy viac a viac. Dnes zdravotníctvo sledujem ako pacientka. Ale ak by som musela uvažovať o operácii, takému odborníkovi, ako bol v tom čase Lexer a neskôr Killian, by som asi rada zverila svoje telo na operačnom stole.
Z posluchárne sme odchádzali všetci ako omámení. Čo sme v týchto niekoľkých minútach zažili, otriaslo nami ako peripetia veľkej klasickej drámy na javisku. Pre mňa však od tohto okamihu bolo nepochybne jasné, že sa chcem stáť chirurgom. Chirurgom a ničím iným!
Doktor Killian, ako sám spomína, na začiatku svojej profesionálnej dráhy mal veľké šťastie. Šťastie našiel v profesorovi, ktorý mu bol vzorom a zároveň radcom, preto sa jeho začiatky niesli v duchu vedeckých príprav, potom nasledovala práca v laboratóriách vedeckých ústavov ďaleko od zhonu klinickej prevádzky. Preto mal dostatok času sa vedecky zdokonaľovať, duševne sa pripraviť. Keď prišiel čas pracovať na klinike, najviac starostí mu robila predstava, že bude mať do činenia s trpiacimi ľuďmi.
Čítanie tejto knihy pre zdravotníkov by snáď vyčarilo spomienky na ich začiatky: na prvé prednášky, prvých pacientov, prvé prípravy na operačný zákrok. Vo mne táto kniha vzbudila rešpekt a úctu k tak náročnému povolaniu, ale v kútiku srdca aj väčšiu zodpovednosť, lebo tam celkom v poslednej zásuvke mozgu bol strach a akosi podvedome dvíhal prst, že zdravie je v mojich rukách a ako sa budem o svoje telo starať, tak sa mi odmení.
V závere druhej časti spomienok na túto knihu uvediem, aká bola prvá noc služby doktora Killiana na klinike. Tak, aká bola? Ťažká.
Spočívala na ňom všetka zodpovednosť za tristo pacientov, ktorí spali na jednotlivých oddeleniach kliniky, čakajúc na uzdravenie, alebo smrť. V prípade akýchkoľvek komplikácií musel rozhodnúť a zasiahnuť, pretože všetko, čo sa vyskytlo v noci, podliehalo jeho lekárskej kompetencii. Ako sám spomína, bol to trochu stiesňujúci a zároveň hrdý pocit. Pripadal som si ako mladý námorný dôstojník, ktorý drží nočnú stráž na mostíku, a klinika mi pripadala ako obrovská loď, ktorá sa s nákladom utrpenia a strastí plaví v nočných temnotách.
Všetkým chirurgom patrí môj obdiv a vďaka!
