Na chvíľu som sa odmlčala... nedá mi však, aby som mlčala dlhšie, lebo viem, že mnohí na pokračovanie knihy s rovnomenným názvom, ktorej autorom je dr. Killian, netrpezlivo čakajú. Im a ďalším, ktorí sa pridajú priblížim ďalšie okamihy jeho života na klinike - pri práci, ktorú podľa mňa nesmierne miloval. Mňa veľmi zaujala kapitola s názvom Rozhodnutie. Ponúkam na zamyslenie niekoľko úryvkov a úvah.
- Odkedy máte túto ranku na spánku? - spýtal som sa.
- Tri dni.
- Máte horúčku?
- Iste, ale nie vysokú. Dr. Siegel nameral tridsaťosem dva.
- Ako ste prišli k tejto rane? - pýtal som sa ďalej. - Poškriabali ste sa na tvári?
- To neviem. Prišlo to samo od seba. Možno som sa aj poškriabal. Najprv sa na spánku objavila opuchlina, potom sa utvoril malý pľuzgierik, ktorý očervenel, a napokon to všetko začalo vyzerať takto škaredo.
- Odkedy je zatvorené to pravé oko?
- Odvčera, pán doktor, ale bolesť som sotva cítil.
Áno, mohla to byť slezinová sneť, ale nález nebol jednoznačný. Čo ma znepokojovalo, bola belavá chrasta, ktorá sa celkom líšila od obvyklého obrazu choroby. V tomto prípade mohlo ísť o hnisavý zápal galey, teda o jeden z tých nebezpečných zápalov bunkového tkaniva galey, ktoré niekedy vedú k strate zraku a v ťažkých prípadoch dokonca ohrozujú pacientov život. Všetko závisí od toho, akým druhom baktérií sa pacient nainfikoval.
*
Ak som nechcel stratiť jeho dôveru, musel som byť voči nemu úprimný, ba musel som ísť ešte ďalej a ponechať mu spoluúčasť na svojom rozhodnutí, lebo polovičná pravda je často horšia ako úplná lož.
*
Možno sa domnieval, že svojou otvorenosťou mi ešte viac sťažil ťažké rozhodovanie, lebo zrazu povedal s prekvapujúcou srdečnosťou: - Nerobte si so mnou starostí, pán doktor, koniec koncov náš život je v Božích rukách.
*
Napriek jeho utešujúcim slovám som cítil veľkú zodpovednosť. Myslel som na výstrahu slávneho chirurga Ersta von Bergmanna, ktorý nás všetkých učil: - Ak ide o karbulkul slezinovej sneti, v žiadnom prípade nesmiete rezať! - a ja som pred sebou videl následky chyby, ktorú Bergmann tak drasticky opísal: - Pri reze do sneťového ložiska bacily slezinovej sneti prejdú do krvi a pacient je do dvadsaťštyri hodín mŕtvy.
*
Ešte raz som sa obrátil doľava k sestre s inštrumentmi a tu som zočil Dr. Moniku. Obišla bez toho, že by som si toho bol všimol, koniec operačného stola pri hlave a teraz stála práve oproti. Jej krásne hnedé oči, ako u srnky, boli strašlivo doširoka roztvorené a netajene sa v nich zračil veľký strach. Zdalo sa mi, že jej zúfalý pohľad sa ma pýta: Si si istý, si si celkom istý?
V tejto sekunde v mojom vnútri prebudil sa nesmierny vzdor. Odhodil som nôž a zahučal som: ... Nie, nechcem! Nemôžem tomu uveriť! V miestnosti stáli všetci ako zmeravení. Odmietavo som kývol praktikantovi, ktorý práve upustil striekačku s narkózou, aby začal dávať injekciu do žily, a potom som povedal, obrátiac sa k ostatným: - Ešte raz odoberiem vzorky, možno som pri prvom odbere zostal príliš na povrchu.
Bez slova a vo veľkom vnútornom rozrušení ešte raz som vypálil platinový háčik, ochladil som ho, potom sklonil nad mužovým spánkom a oddelil som celú bielu chrastu. Bola to odvaha, ale mne sa zdalo, že potrebná odvaha.
*
Kým som to robil, stáli ostatní nemo okolo mňa. Vo mne ďalej zúril vnútorný boj. Prečo si to urobil? Pýtal som sa samého seba. Pre strach v Monikiných očiach? Pretože ťa strhla neviditeľná moc? ...........
V okamihu, keď som odhodil nôž, viedli ma iné impulzy, impulzy, ktoré si nikdy nemôžem celkom vysvetliť a ktoré podľa charakteru môžem označiť ako inštinkt, ako vnútorný hlas, alebo ako výstražný hlas vyššej moci.
*
Nový laboratórny výsledok potvrdil, že išlo o slezinovú sneť... v operačnej miestnosti to začalo šumieť, všetci si vydýchli, boli to vzdychy oslobodenia, vykúpenia a neznesiteľného tlaku. Išlo o záchranu ľudského života...
....Videl som jeho jemnú, prácou a starosťami poznačenú tichú tvár vedca, ktorá sa teraz premenila na masku nemých múk. A mňa premohol hlboký súcit.
- No, - povedal som, nejaká predtucha, akýsi vnútorný hlas , ak to tak môžem pomenovať, ma v poslednej sekunde od toho zdržala. Pacient žije...a pravdepodobne vyviazne z toho. Ja som to vnímal ako dar. Nechcete tento dar prijať aj pre seba?
Zadíval sa na mňa začudovane. Potom uchopil moju ruku a jeho pery sa chceli, keď povedal: - To nebola predtucha, to bolo vyššie riadenie. Máte pravdu, aj ja chcem prijať tento dar. O tri týždne neskoršie bol náš pacient z Gunelsheimu vyliečený a z našej kliniky prepustený.
Prečo sa vlastne delím o zážitky z tejto knihy? Lebo problematika zdravotníctva sa u nás skloňuje už dlhšiu dobu vo všetkých pádoch. Svoje názory prezentujú odborníci, ktorých sa situácia týka a okrem svojej práce „bohužiaľ" riešia ako sa povie za pochodu problémy, ktoré by tu vôbec nemuseli byť. Informačná doba priniesla zmeny do všetkých oblasti života, nevynímajúc zdravotníctvo a jeho dostupnosť sa zmenila na „nedostupnosť" a dlhé čakacie lehoty. Aj forma nabrala iný kurz - zdravotníctvo už nie je bezplatné. Zdravotníctvo už patrí medzi rezorty, ktoré poskytuje platené služby a pacienti zaň zaplatia tvrdou menou. Len pred nedávnom som si prečítala, že chirurg nedokázal zašiť rozťatú peru chlapcovi, ošetroval pod vplyvom alkoholu a polícia mu namerala viac ako dva promile alkoholu v krvi. Za toto by bola v socializme basa, ako hrom. Dnes čítam, že čakacia doba na operáciu bedrového kĺbu je až tri roky, hoci bol prijatý zákon o skracovaní termínov operácií. Tento stav vyvolá v pacientovi nevôľu, nedôveru, bezmocnosť, depresiu... ale keď som rozprávala s jednou známou psychologičkou, povedala mi, že táto situáciu dokáže v človeku zmobilizovať všetky sily na uzdravenie alebo navodenie si zdravia. Zaujímavý poznatok... a ja mu verím.
Kniha je plná emotívnych zážitkov nielen zdravotníckeho personálu, spoluzdieľanie pocitov s pacientmi uvádza čitateľa do stavu, aby si uvedomil, že nedá sa všetko preosiať cez sito, aby jednému ostalo v rukách toľko peňazí, že nevie, čo s nimi a druhému omrvinky života.
Náš tvorca dal všetkým rovnaké možnosti pre život a slobodnú vôľu rozhodovania. Pritom však by sme nemali zabúdať na rešpekt, ktorý by sme mali mať voči nemu a voči sebe samému. Život sa nám akosi vymkol z rúk, dostupné informácie človeka dezorientujú, na určitom stupni života sa stráca viera a láska - zdroj sily človeka sa mení na nelásku jedného voči druhému podmienená chamtivosťou.
Zákon jednoty však nepustí. Preto je na každom z nás, či sa necháme uniesť pocitmi krátkozrakosti alebo večnosti a nesmrteľného života, a ak ide o zdravotníctvo, malo by platiť: v každom pacientovi by mali zdravotníci a spoločnosť (vôbec) vidieť človeka, ktorý vytvára hodnoty a nie je iba zdrojom bohatstva určitej skupiny spoločnosti.
Citácie použité z knihy Hans Killian Za nami je len Boh s podtitulom Chirurg spomína. Knihu vydal Spolok svätého Vojtecha Trnava 1998.
