Odrazu som uvidel pred sebou celý život tejto ubolenej sedliačky. Sedliak, zaiste tvrdý muž, chcel dediča pre svoj majetok, a ona mu žiadneho syna nemohla dať. Bola len „prázdny klas" a z tejto nemilosrdnej kritiky pramenil celý jeho postoj k nej. Pravdepodobne ju sužoval a ona sa usilovala svoju „menejcennosť" nahradiť zvýšenou pracovnou horlivosťou. Drela a nešetrila sa. Márna snaha! Jeho sklamanie a roztrpčenosť zostali a on sa jej odplácal utajenou zlosťou.
A z tejto atmosféry chladnej a zatrpknutej zlomyseľnosti a nelásky uchýlila sa do choroby, aby aspoň tu našla súcit a ilúziu lásky. Potom sa v nej uskutočnila akási premena, zmena vôle, ktorá poskytovala obraz lekármi obávanej a odsudzovanej hystérie. Zapáčila sa jej úloha poľutovania hodnej pacientky, ktorú choroba nevytrhla z jej každodenného života, naopak, vyzdvihovala ju spomedzi ostatných. Priľnula k svojej chorobe ako stroskotanec k záchrannému lanu vo vlnách chladného, nepriateľského mora. Teraz chcela byť chorá, musela byť chorá.
...a bola chorá osem rokov. Prišli na statok všetci príbuzní, sedeli pod starým orechom, zabávali sa a ona ich obsluhovala. Zašla do kuchyne uvariť popoludňajšiu kávu a vracajúc sa medzi nich, pošmykla sa na kamenných schodoch a spadla. Viac sa na nohy nepostavila. Po ôsmich rokoch sa dostala na kliniku a doktor Killian práve zastupoval na ortopédii. Keď sa oboznámil s jej životným trápením, navrhol jej predlženie Achillových šliach. Úporne odmietala, priam zúrila. Keď doktor Killian videl, že ju rozumovými dôvodmi nepresvedčí, vzdal to. Ten prípad rezignácie, vzdoru, nechceno-chceného utrpenia však zamestnával jeho myseľ každú voľnú minútu. Bolo mu jasné, že skalpelom, ju nepresvedčí. Riešenie prípadu nedalo na seba dlho čakať, z jednotky ju preložil do izby s piatimi ďalšími pacientkami. Vyhľadal zvlášť milé a veselé pacientky. Doktor Killian tak, ako ostatní lekári vedel, že spoločenstvo ľudí má na pacienta blahodarný vplyv. Je to zdravý inštinkt, už samotná skutočnosť, že pacient nie je sám, veľa znamená. Pacienti sa podelia navzájom so svojimi starosťami, so svojim trápením a podvedome zdieľajú navzájom osud. V mnohých takýchto prípadoch sa vytvorí akási kolektívna duša, zväčša pozitívna, plná vzájomnej ohľaduplnosti, tolerancie, pomoci a súcitu a trpiaci sa sám podvedome otvorí riešeniu svojho problému. Prvé dni vzájomného spolužitia sa nič mimoriadne nedialo a potom to prišlo. Hneď prvý pokus bol úspešný a taktika sa ukázala správna. Na návšteve medzi pacientkami tejto izby sa jedno popoludnie doktor Killian rozhovoril o zázraku vyliečenia. Táto predstava ju celkom zaujala a aj ostatné pacientky s veľkým zaujatím počúvali rozprávanie svojho pána doktora. Keď tu zrazu sa jedna spolubývajúca zamiešala do rozhovoru a s prirodzenou veselosťou ju oslovila, aby neodmietala zázrak, ktorý sa jej ponúka. Takou okľukou ju doktor Killian dostal na operačný stôl, počiatočný súhlas sa zmenil na ničím neohrozené oduševnenie. Operácia sa podarila, stal sa zázrak a pacientka sa po viac ako ôsmich rokoch postavila na nohy a po štyroch mesiacoch od operácie chodila sama. Čítanie kapitoly Zázrak z knihy Za nami je len Boh vám vytiahne zimomriavky z tela. Taký úchvatný príbeh, kedy sa zlo mení na dobro, ako v rozprávke.
Potom prišla ešte raz na kontrolu spolu so svojim manželom. Doktor Killian jej vyjadroval obdiv za statočnosť. Zázrak na druhú sa zrodil vtedy, keď manžel povedal: - behať môže ako srnka, ale v poriadku nie je. Vtedy sa objavil pred doktorom ich životný problém - bezdetnosť a povedal mu: - mali by ste sa dať prezrieť obaja. Vtedy sa jej muž pozrel veľmi rozpačito na doktora a bez slov odišiel. Po toľkých rokoch útrpného osudu táto sedliačka nabrala odvahu a spolu s mužom zašli aj na gynekologické vyšetrenie.
Chýr o schwarzwaldskej sedliačke sa rýchlo rozšíril nielen medzi okolitý ľud, pacientov, ale aj lekárov.
Keď sa jedného dňa stretol doktor Killian s kolegom gynekológom a ten mu povedal, akú vzácnu pacientku vyšetroval, div nevyskočil z kože od radosti, pretože ona bola v poriadku a deti nemohol mať jej manžel.
Po tejto novinke doktor Killian ich viac premýšľal o tejto vzácnej žene. Svoju myseľ zamestnával predstavami, aké to je na schwarzwaldskom dvorci, či sa mu táto obetavá žena mstí za to dlhoročné pokorovanie a opláca mu to rovnakou tvrdosťou, ako on jej oplácal prázdnotu ich príbytku?
Nedalo mu to a po čase sa sám vybral do Prechtovho údolia, aby sa na vlastné oči presvedčil, ako sa odvíjajú ich životné osudy.
Na lavici pod starým orechom sedeli dvaja ľudia. Žena robila ručnú prácu, on čosi vyrezával. Pred nimi na zemi sa krbáľalo malé plavovlasé dieťa. .
Keď som prišiel bližšie, žena začula moje kroky, pozrela sa a vyskočila: - Juríčko, - zvolala, - pán primár, také voľačo! - Teraz ma spozoroval aj on, obaja mi išli v ústrety a celí rozradostení mi potriasli ruky.
Kým muž zmizol v dome pre pohostenie, sadli si spolu na lavicu. Obzeral som sa dookola, obdivoval som starý sedliacky dvor a kvetiny v záhrade, napokon som sa spýtal, ukážuc na malého chlapčeka v tráve: - A kto je ten malý špunt?
- To je náš Heini, dieťa našich súrodencov. Otec a matka mali prednedávnom ťažký úraz, o chlapčeka sa nemohli už starať, my sme si ho vzali za svoje a teraz môj muž do toho malého úplne zbláznený. Každý večer sa s ním hrá, vyrezáva hračky... Zavolala Heiniho k nám a ja som malého chlapčeka pohladil po plavých vláskoch.
... A veľmi šťastný som si uvedomil: áno, tu sa udial zázrak pravého uzdravenia, ako ho chápal Paracelsus. Chorý sa vrátil do toho kráľovstva, v ktorom žijeme z Božej milosti a medzi sebou, vzájomne si odpúšťajúc.
Živý príklad porozumenia, ohľaduplnosti, pochopenia, pokory, vďaky, lásky, zmierenia, odpúšťania... jednoducho ŽIVOT vo všetkých pádoch so všetkým, čo k nemu patrí. Kiež by takýchto uzdravení bolo čím ďalej, tým viac. Kiež by takýchto rozuzlení životných osudov, bolo vždy viac a viac. Kiež by každý prijímal a využíval všetky dary, čo nám boli dané... a veľký obdiv všetkým, pre ktorých ostal človek človekom.
Citácie použité z knihy Hans Killian Za nami je len Boh s podtitulom Chirurg spomína. Knihu vydal Spolok svätého Vojtecha Trnava 1998.
