A nehanbím sa za to, pretože je to prirodzené. Samozrejme sme schopní to maskovať, popierať a dokonca aj tieto názory do istej miery meniť a korigovať. Ale to len v prípade, že sa odhodláme nebojácne postaviť zoči-voči prvému predsudku, ktorý nás stretne a strachu, z neho plynúcemu. Aaaaa, jasné, prirodzene, česť výnimkám ( Nie tým, ktorí len celý svet presviedčajú, akí sú ľudomilovia a ako nechápu netoleranciu alebo sebectvo iných. Ale naopak tým, ktorí nemajú plné ústa rečí a ich skutky hovoria samy za seba, teda dokázali svoju prirodzenosť premôcť.). Práve preto, klobúk dole.Zároveň sa snažíme hromadne, na môj vkus až propagandisticky, hovoriť o tolerancii, antidiskriminácii a akceptácii, čo však zostáva často len v podobe slov. Čo ma teda dokáže absolútne uraziť ? Situácia... Keď vstúpim ( alebo niekto iný ) napr. do učebne, v ktorej sedí skupinka študentiek, spolužiačok, ovládajúcich okrem slovenského aj jazyk maďarský úplne prirodzeným spôsobom. Čo ma na tom zaráža alebo uráža ? Pokračovanie...Pri vstupe počujem slovenčinu ( Nejde mi o jej dokonalosť, či gramatiku. Tu sa nepovažujem za kritika. ) a v okamihu, keď ma zbadajú, odštartujú maďarské pokračovanie načatého rozhovoru.A to skutočne nepochopím! Asi sa nabudúce spýtam otvorene ( ak mi to nedá ), či je v tom niečo osobné alebo aké majú na toto správanie dôvody. Nemyslím, že by v takomto prípade išlo o obyčajné ohováranie alebo zverovanie tajomstiev blízkym osobám. Ale potom neviem, aký majú skutočný dôvod. Ich rozhovor predsa až tak veľmi neláka nezainteresovaných, ktorých sa netýka. Či áno ? No, potom neviem posúdiť, kto z nás má aké predsudky, názory alebo kto je dokonca „horší“.Ja si to aspoň priznám, ale nemám sa za čo hanbiť, ani dôvod rozprávať sa v šifrách alebo tajným jazykom. Na odľahčenie a záver, jedna múdrosť a možno aj viac..." Když už člověk jednou je, tak má koukat aby byl, a když kouká aby byl a je, tak má být to, co je a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je! " ( Majster Werich vedel, o čom hovorí )
