Nikdy som nebola oddaným patriotom. Neznamená to však, že svojou rodnou krajinou opovrhujem, to ani zďaleka, práve naopak. Odkedy som v zahraničí už len pri najmenšej zmienke o Slovensku sa mi rozbúcha srdce ostošesť. Rada Američanom porozprávam o dobrom pive, ale aj krásnej prírode či o našich zvykoch. Rozhodne však nie som tým človekom, ktorý začne ostatných presviedčať o návšteve Tatier a ukazovať fotky nočnej Bratislavy.
Som človek, ktorého totiž láka poznanie rozličných kultúr. ,,Aké práva majú ženy v Pakistane?'' putovala jedna z mojich priamych otázok na študenta, ktorý pochádza zo spomínanej krajiny. ,,Skoro ako muži. Dokonca sme mali na čele vlády premiérku,'' dostanem odpoveď a zároveň kvantá chválospevov na jeho rodnú zem.
Neklamal mi. Bénazír Bhuttová študovala na Harvarde a Oxforde. Možno to bolo faktom, že jej otec bol kedysi premiérom krajiny a možno to bolo len tou patriotskou pakistanskou krvou, svoju vlasť však nepochybne milovala. Zriekla sa komfortu, ktorý jej Londýn ako úspešnej absolventke ponúkal. Vrátila sa domov, bojovala za rovnosť žien, ale zároveň aj proti korupcii a Talibanu. Nemusíte byť Sherlockom aby ste tušili, ako tento príbeh skončí. Tak ako jedna z mnohých, aj ona zomrela hrôzostrašnou smrťou. Šušká sa, že za samovražedný bombový útok, ktorý ju pripravil o život, môže práve pakistanská vláda.
Ani človeku, ktorý nemá potuchy, kde sa táto krajina nachádza, nie je potreba vysvetľovať, že toto nie je nič výnimočné. Len za uplynulý týždeň sa totiž v Pakistane odohralo teroristických útokov viac, než by sa dalo spočítať na prstoch dvoch rúk.

Čo ma však zarazilo bol pohľad na ne. Bol takmer identický, ako ten náš, slovenský. Zatiaľ čo sa nie len my ale aj zvyšok sveta priveľmi nevzrušuje nad tým, že sa v jednej z moslimských krajín opäť odohral teroristický útok, napodiv to nerobia ani oni. To, čo je pre nás nepredstaviteľné, je pre nich samozrejmosťou. ,,Každý vidí moslimov len tak, ako ich prezentujú média.My za tie útoky nemôžeme...Nikto sa o naše náboženstvo nezaujíma a potom vznikajú predsudky. Pakistan je krásna krajina čistých sŕdc a ja som rád, že z nej pochádzam,'' vysvetľuje mi.
Čisté srdce sa napokon predsa len ukáže a s nevôľou priznáva obrovskú chybu svojej krajiny. Boj. V chudobnejších častiach krajiny totiž prevláda Taliban. Nábožensko-politická skupina, ktorá si s hrdosťou píše čiarku za každú svoju obeť, vysvetľuje korán ,,po svojom'',unáša a žiada výkupné, mučí svoje obete, ničí životy nevinných ľudí... a ešte viac, bohužiaľ na dennom poriadku. Vďaka štedrým arabským sponzorom, ale aj samotnej Al-Káidy, by zo svojho rozpočtu mohli nakŕmiť ročne celý Pakistan. Oni majú však iné plány.
,,Je pravdou, že v niektorých častiach mojej krajiny dostaneš skôr zbraň, ako jedlo. Čo majú ľudia robiť? Už od malička ich učia na to, že jediným východiskom je zabíjať,'' snaží sa mi ozrejmiť situáciu. Činy týchto ľudí neospravedlňujem, no snažím sa pochopiť. Prečo sa človek, ktorý sa narodí tak, ako každý iný, rozhodne stať sa beštiou? ,,Zbrane dostávajú už deti. Ak si chcú zaslúžiť prežiť, musia čeliť smrti,'' dodáva. A oni naozaj nemajú inú šancu. O ich živote, ale aj o jeho ukončení samovražedným útokom rozhodujú tí nad nimi. Mimochodom, ľudia s červenými diplomami.
Aj keď sa niekoľko politikov snaží zabrániť šíreniu Talibanu, márne. Nepomáhajú ani strážené hranice, ani podobný ,,Trumpov'' múr. Taliban prenikol už dávno do častí, o ktoré sa nikto dlhé roky nezaujímal. Ako jediný im totiž poskytujú falošnú pomoc.