Prišiel ďalší večer a dom už prepadlo ticho. Mlčky sedím vo svojej podkrovnej izbe, tlmené svetlo ľahko osvetľuje drevený strop. Obľúbená skladba zvukom klavírnych kláves vnáša do môjho vnútra zvláštny pokoj. Dívam sa na steny oblepené všetkým možným od výmyslu sveta, čo má pre mňa význam - oznamká od známych a priateľov, obrazy, čo mi venovala blízka duša, plagáty miest, ktoré vo mne vzbudzujú dojem veľkoleposti a krehkosti zároveň a...fotografie - moje drahé spomienky.
Mám päť a v tmavomodrých šatočkách poslušne - ako nás to v škôlke učili - sedím na tyrkysovom koberci a usmievam sa do objektívu. Hneď od vedľa sa na mňa z fotografie na tohtoročné tablo díva sedemnásťročná študentka, ktorá má o trochu serióznejší výraz než jej malá susedka. Áno, od otca to počúvam často: ,,Už nie si tým malým dievčatkom, ktorým si bývala." Ocko, máš pravdu. Panta rhei. Zmenilo sa toho veľa. Spomínam. Niekedy mám chuť znovu sa so smiechom naháňať v parku a trápiť sa len tým, že som si opäť rozbila koleno, rozplakať sa od ľútosti z toho, že som uštipla sestru, ktorú to očividne bolelo.
Každý deň vie priniesť zmenu. V podobe rokov sa prejaví ako priepasť medzi človekom, ktorým ste teraz a tou malou osôbkou zo škôlkarskej fotografie. Spomienka na nevinnú tvár vás vie dohnať k slzám - zo smútku z toho, že patrí minulosti a z dojatia, že maličká časť jeho vtedajšej podstaty vo vás ešte stále prebýva..
