Na svete je ich mnoho.
Vôbec nie je výnimočný.
Žije, aby bol príťažou a aby svoje normálne okolie
nainfikoval tým svojím idiotským hubičom mozgov.
Má pohľad dieťaťa, ktorým hltá všetko nepodstatné
a predstavuje si, ako to ničí ťažkými neznámymi rukami,
náhodne trčiacimi z neznámeho tela tváriaceho sa ako jeho.
Cvok.
Netuší, že svet je bojiskom nenávisti,
ktorej oponuje ubiedený protivník,
šašom nazývaný láska,
no všetko, čo ho láka, miluje alebo neznáša.
Čo púta jeho pozornosť?
Nevidím to.
Je to v jeho bujných predstavách,
ešte šialenejších ako tie Keraucove.
Tipujem, že je toho stále viac a viac
a naháňa mu to strach.
Zbabelec.
Oči zmätene blúdia sem a tam
a zovšadiaľ na ne narážajú odrazy nejestvujúcich hlúpostí.
Tie, ktoré chce zničiť,
ktoré nenávidí a zároveň miluje,
lebo tvoria jeho komický svet,
o ktorom ani nevie, že jestvuje.
Nevníma nič a zároveň viac ako všetko,
ale všetko z nášho pohľadu,
lebo v jeho očiach je naše všetko ničím.
Je zblúdeným baránkom,
no jeho pastier mu nechýba,
lebo ten cvok ani nevie, že sa mu stratil.
A pastier, ten, ktorý žije v symbióze s dušou a ktorý tvorí,
lepšie povedané netvorí jeho biednu podstatu, je navždy preč.
Zmizol.
Len blázon si myslí, že sa vráti.
Alebo myslieť zabudol?
Myslel vôbec?
Možno hlúpo, ale predsa.
Pred zmiznutím.
Stratil ho, alebo stratil on jeho?
Stratil seba samého.
Ale pssssst! On o tom nevie..
A teraz žije polovičatý život.
Jedna časť jeho bytia zomrela skôr ako tá druhá, duchovnejšia.
Tá už len čaká, hoci o tom nevie,
na vypovedanie funkčnosti svojej schránky.
Kedy však tá chvíľa nastane?
Je mu to jedno, trápia ho iné podstaty – predstavy,
ktoré však nevyvoláva dobrovoľne, nemôže,
lebo to, čo by to bolo dokázalo už dávno zomrelo.
Keď ho prepadávajú,
sú aspoň slušné – zaklopú:
Klop klop klop
No tu slušnosť končí - vstupujú bez toho, aby im vojsť dovolil.
Nie je to však zločin, vrátnik sa navždy vyparil.
Túži, aby odišli, no zároveň si želá, aby ostali,
lebo len ony napĺňajú jeho, bez nich tak prázdny deň.
Je to teda príklad,ako radosť môže bolieť.
Ako sa dá smiať cez slzy.
Kameňák.
Zbabelé zúfalstvo.
Klop klop klop
Klopanie je čím ďalej tým častejšie.
Klop klop klop
Klop klop klop
Trápia ho.
A opäť bez toho, aby to vedel, mu svojimi častými návštevami
trápením pomáhajú ukončiť jeho veselé trápenie.
A darí sa im to.
Klop klop klop
Stráca nádej, že sa to skončí.
Klop klop klop
Kričí a narieka.
Klop klop klop
Klop klop klop
Prázdno.
Oficiálne.
Úsmevom v kŕči a pohľadom, čo stratil i tú plytkú hĺbku, mi prezrádza,
že jeho bolestná radosť sa skončila.
Kiežby o tom vedel.
Kto?
Čerstvá mŕtvola, čo nežije od zmiznutia toho,
kto by mal vedieť, že príroda dokonala nekompletné.
Filozofia na dlhú chvíľku:
Právo vraždiť kráčajúce zbytočnosti...
naissance
