Somnio ergo sum

 Zasekli sme sa v kolotoči márnosti a zúfalstva, z ktorého niet úniku. Alebo áno?

 Starec ležal vo svojej posteli a kalný zrak upieral do stropu. Po brade mu pomaly stekala ovsená kaša.
 Sestrička vzdychla, plastikovou lyžičkou mu zoškrabla zvyšky jedla z tváre a odklepla ich na kraj taniera. Unavene vstala a s prázdnou táckou v ruke vykročila k dverám.
 „Počkajte,“ zasipel hlasom oslabeným dlhými rokmi strávenými na lôžku.
 Zastala. Vedela, čo bude nasledovať.
 Starec chvíľu len naprázdno otváral bezzubé ústa a potom zo seba vydal zvuk podobný šumu jesenného lístia vo vetre, zvuk, ktorý môžu počuť len psy a zdravotné sestry.
 Podišla k nemu bližšie a kľakla si k jeho posteli.
 „Nebojte sa, už je na ceste. Čo nevidieť sa tu objaví, naloží vás do auta a vezme vás domov.“ Starcove oči sa zaligotali ako čierne korálky pohodené v snehu. „Sľubujem,“ dodala s úsmevom a odišla.
 V izbe zostalo ticho. Starec privrel oči a čakal.
 Neprešlo ani pár minút a dvere do nemocničnej izby sa opäť otvorili. Stáli v nich muž v tmavom obleku s hustými, čiernymi kučerami, malý chlapček s pehami na lícach a žena tak nádherná, ako si len človek dokáže predstaviť. Znenazdajky sa mu hodili okolo krku a odprisahali mu, že ho už nikdy neopustia. Čoskoro už všetci štyria sedeli vo svojom krvavočervenom kabriolete a šinuli si to nekonečnou púšťou. Chladný vietor im z hlavy vyfukoval všetky starosti a ponechával tam len nenaplnené sny a priania. Piesočnaté duny náhle vystriedal hustý les a oni sa po pár minútach blúdenia medzi sekvojami a dubmi ocitli na čistinke plnej krehkých kvetov a ostrých vôní. Uprostred všetkej tej nádhery sa blyšťalo priezračné jazero tak preplnené rybami, že niektoré z nich museli zostať ležať na kamenistom brehu. Vystúpili a mladí muž vytiahol z kufra dlhý rybársky prút.
 „Som rád, že si tu so mnou, otec.“
 Na starcovej zvráskavenej tvári sa objavil pramienok sĺz. Utrel si ho okrajom periny a nahodil vlasec.

 Ľudská fantázia je mocný nástroj. Poskytuje nám oporu tam, kde nás realita zradila, pomáha nám zahojiť rany, ktoré sme utŕžili, je kľúčom do miest, ktoré by sme inak nikdy nenavštívili. Na jej krídlach sa môžeme preletieť ponad oceány z tekutého zlata, pristáť na šírych Rohanských pláňach tiahnucich sa až k krvavočervenému horizontu, prejsť sa visutými záhradami v Babylone, ochutnať božskú ambróziu a potriasť si ruku s Aristotelom, okúpať sa v rieke Styx, či znova objať svojich zosnulých blízkych. Vďaka nej môžeme prežívať neuveriteľné príbehy, okúsiť omamnú vôňu dobrodružstva, alebo sa vydať na nebezpečnú výpravu pátrajúcu po legendami opradenom Eldoráde. Všetko je možné – stačí len zavrieť oči a nechať sa unášať prúdom myšlienok.

 Oranžovočervené jazyky sa ovinuli okolo kôpky suchých drievok a listov a tlupa sa spokojne usadila okolo ohňa. Zraky všetkých sa sústredili na nehybné telo uloveného srnca a muža, ktorý ho skolil. Ten len pyšne napol hruď, spoza pása vytiahol ešte zakrvavený tesák, zabodol ho zvieraťu do brucha a potiahol. Na zem dopadlo veľké klbko čriev a z rozpáraného tela sa vyrinula teplá para. Skôr ako sa stihla rozplynúť v atramentovej černi hviezdnatej oblohy, statný srnec sa zmenil na hŕbu mäsa a kostí. Lovec ju nahádzal do pahreby, sadol si na vyvýšený kamenný stolec a pohľadom prešiel po svojej skupine. Plamene sa mu zableskli v gaštanových očiach a on začal rozprávať. O zlámaných steblách a o stopách v tráve, o čriede, ktorú rozdelil prekvapivým útokom, o behu hustým porastom, o nekonečnom prenasledovaní, o únave a odvahe, o sile svojich paží, o čepeli driapajúcej srncov mocný krk. Jeho chrapľavý hlas sa niesol chladným vzduchom ako ospalý vták, prenikal k mladým i starým, čeril ich myšlienky a prebúdzal ich predstavivosť.
 Zrazu prestal a z ohňa vytiahol veľký kus opečeného mäsa. Hostina mohla začať.

 Pochybovačne krútite hlavou? Vravíte, že peniaze a majetok sú dôležitejšie ako sny a ilúzie? Že na nejaké nezmyselné fantazírovanie niet v dnešnej uponáhľanej dobe čas? Že je to len výsada detí a bláznov neschopných vnímať skutočnosť? Nie. Je to právo každého z nás, dar, ktorý sme dostali do vienka a ktorý si musíme bedlivo strážiť.

 A tak keď sa nabudúce po namáhavom pracovnom dni konečne ocitnete v pohodlí domova, nechyťte do ruky vysávač a vecheť a nesnažte sa svoje problémy zmietnuť spolu s prachom, čo sa usadil na vašom nábytku – namiesto toho si zapáľte zopár sviečok, odpojte telefón, uvarte si teplý čaj, ponorte sa do vane plnej voňavej peny a vezmite svoju myseľ na dlhú prechádzku po svetoch, ktorých ste zvrchovaným pánom len a len vy.

 Posledných pár úderov do klávesnice a článok je hotový. Spokojne sa ponaťahujem a zavriem ubolené oči. Kde som to len včera prestal?
 Ahá, už si spomínam... práve som sa nachádzal v obrovskom sade plnom nádherného vtáčieho spevu a ovocia – sladkého ako med a veľkého ako srdce slona. Schovávajúc sa pred slnečnými lúčmi v tieni jabloní a hrušiek, začínam si pohmkávať akúsi starú melódiu.
 Chytľavý refrén preruší zvonenie telefónu a ja sa ocitám späť vo svojej izbe.

 Nevadí, deň je ešte dlhý a moje stromy kvitnú po celý rok.