Dubrovnik, láska na prvý pohľad sa nekoná.
Nie, nemám romantický záchvat, necítim sa byť oklamaná valentínskym marketingovým ťahom (Dubrovnik, mesto zaľúbených). Ani som nenaletela bedekrom (Dubrovnik, perla Jadranu). Nevsadila som na zápis v listine svetového kultúrneho dedičstva (Dubrovnik, mesto UNESCO). Som tiež príliš mladá, aby som si pamätala na zverstvá, ktoré mu porobili počas občianskej vojny, a preto čakala jeho znovuzrodenie (Dubrovnik, mesto Libertas). Som okrem iného aj bez potrebného ekonomického minima, aby som vedela odborne posúdiť, prečo je podľa zahraničnej tlače medzi top 5 mestami Európy, kde treba zainvestovať (mimochodom, Dubrovnik skončil na druhom mieste, hneď za Lisabonom).
Každopádne, je to mesto, ktoré sa vraj oplatí vidieť počas celého roka. Nielen počas letných slávností. Tak som si v októbri povedala: prečo nie?
Na Dubrovnik som sa ladila celou cestou dolu. Tam, kde pomaly, ale isto končí chorvátska mapa. Kráčať si jadranskou magistrálou pohladí, človek akosi chápe, že more nie je len slaná voda... Vníma, že každým kúskom južnejšie sa mu otvára ešte voňavejší a farebnejší svet. Aj tie palmy vyzerajú ako palmy... Dosiahnuť Dubrovnik kopírovaním chorvátskeho pobrežia znamená prekonať aj niekoľko pár kilometrový úsek cez územie iného štátu. Cez Bosnu, ktorej patrí malý pásik mora (obstavali ho zato bezbreho). Na hraniciach sa síce človek zaobíde bez obštrukcií, ale predsa len, raz sú to hranice. A tie oddeľujú Dubrovnik a jeho širšie okolie od zbytku Chorvátska. Pre mňa to bol psychologický moment, ale tí, ktorí do mesta letia, budú od neho oslobodení. Pre nich to bude len jedno Chorvátsko. Ja som vplyvom cesty minula tabuľu Dubrovnik s vygradovanými očakávaniami...
Nie, toto nemalo byť o hradbách, uliciach, námestíčkach, kostoloch. Malo to byť o ľuďoch. Nie o turistoch a turistických atrakciách. O sezónnej atmosfére. Ale o domácich, o tunajších. V októbri, na rozdiel od augusta, tu už nie je dusno, a ak tu aj počuť zmes cudzích jazykov, mesto nepôsobí ako preplnený kotol horúcich, spotených tiel. Človek by mal zachytiť vlastnú melódiu mesta. Hudbu ľudí okolo seba. Miesto toho akýsi umelec na schodoch brnká na gitaru. Komu, to neviem. Niečo mi tu nesedí. To ticho, to prázdno. Všade inde predsa ten zákon platí: skončí leto, zavrú sa komerčné pohostinstvá, ostanú len tie, kam chodia “praví” domáci. Blúdim uličkami a márne hľadám miestneho človeka v miestnej krčme. Ani len tie krčmy neviem rozlíšiť a zaradiť. V hradbách, ktoré nepokorili tisícky srbských granátov, si idem oči vyočiť pred dojemne osvetlenou reštauráciou s morskými špecialitami. Menu len po anglicky. Nie kriedou narýchlo napísané na tabuľu. Ale zaklincované v ráme pri vchode dnu. A tak sa stalo heslom mojej cesty Welcome! Nie typické Dobro došli! To záhadne absentuje.
Kam sme to Dobro došli?
V prístave sme narazili na vyškereného mladíka v námorníckom tričku. Hojdal sa na člne, ktorým bral turistov na more, aby videli Dubrovnik aj spod hradieb.
“Bog! Ovo je tvoj brod?” snažíme sa kvázi po chorvátsky opýtať, či je to jeho loďka.
“No!” chlapec odpovedá nielen kvázi, ale ozaj po anglicky.
Ktorý Angličan by už len prišiel robiť “RENT A starú BOAT” niekam na Balkán, všakže. Bol to Chorvát, ako vyplynulo z ďalšieho rozhovoru, len mu to tak občas prepínalo. Niet sa čo čudovať, len pár metrov obďaleč jeho konkurencia takisto vábila výletníkov v tomto jazyku. S akcentom horúceho zemiaku prevaľujúceho sa v ústach. Ale ou kej. Ešte aj manželský pár v stredných rokoch, ktorý ponúkal ubytovanie, mal onú jazykovú schizofréniu. Ja, cudzinka, po chorvátsky, oni, miestni, po anglicky. Keď sa zbadali, tak po chorvátsky. Ako na diaľkový ovládač...
Človek si zvykne, ako mu domáci ocenia chuť rozprávať v ich jazyku. Nielen preto, že sme Slovania. Je to prejav úcty voči nim. Inak môžem aj arogantne predpokladať, že sa so svojím materinským jazykom dohovorím všade na svete. Ale čoho prejavom je, keď miestny prestane rozprávať, ako mu ústa narástli?
Koľko jazykov vraj vieš, toľkokrát si človekom. Akým si človekom bez vlastnej reči?
Možno som len ja človekom minulosti, ktorý to nepochopil. Veď koľkí z mojich slovenských kamarátov to na mňa neskúšajú po slovensky? Komuže sa chce dnes napísať slovo “mimochodom”, keď môže napísať iba “btw?” A to len tak, bez špeciálneho dôvodu. Tak čo je na tom divné v tomto prípade, veď Dubrovničana znalosť cudzích jazykov vlastne živí. Neber si to osobne, je to len obchod. Luca Brasi spí s rybami (aj v Dubrovniku). Možno to, že sa mi to ešte nikde v Chorvátsku nestalo, takýto anglický ping-pong. A možno som do Dubrovnika mala prísť skôr, keď som chcela zistiť, ako je to s mojou chorvátčinou...
Niekde som čítala, že doteraz neexistuje jeden (vojnou) akceptovateľný dôvod, prečo srbská armáda v priebehu občianskej vojny natrieskala na Dubrovnik vyše dvetisíc granátov. Každému je ale jasné, že sa tým pokúsili pokoriť symbol niečoho, niekoho duše. Ako to už v podobných prípadoch býva, symbol vstane aj z popola. Môžeme zboriť chrám, ale nie dušu. V tomto duchu sa Dubrovnik dnes predáva, a preto ten nadnesený, romantický pohľad naň. Ale zaslúži si to?
Neviem, nie som kompetentná odpovedať.
Za tie roky od vojny tu prebieha celkom slušný SALE. To je po slovensky výpredaj. Ale píšem zámerne jazykom tých, ktorí ho činia. Nejde tu len o zmenu údajov na liste vlastníctva, ale o to, ako sa každý takýto nový majiteľ metra štvorcového v centre podpíše pod obraz Dubrovnika. Nemôžem si pomôcť. Akoby mi všetko chorvátske zosobňovala len mačka, čo sa mi dostala na balkón. Tie sú ozaj všade...
Bude raz z Dubrovnika angloamerické mesto? Lebo podľa cien nehnuteľností aj v jeho širšom okolí si dovolím tvrdiť, že ani samotní Chorváti na neho nemajú. Je tu šialene draho. Za akú cenu? Len preto, byť medzi top 5 mestami Európy? Nech si gitarista brnká do noci, mne tým neoživí tie chladné kamenné hradby. Kde sú tí nezlomení Dubrovničania? Aha, zhrbený starec pokrivkáva na schodoch. Bol to len záblesk. Stratil sa za dverami starého kamenného domu. Som drzá, nazriem za ním cez špinavé okno. Lampa mu slabo osvetľuje inak chatrný, biedny prístrešok...
Pred vyše štyridsiatimi rokmi zavítal na pár dní do mesta menom Dubrovnik aj môj starý otec. Vtedy ešte v krčmách sedávali miestni, a tí miestni ho prijali medzi seba. “Kako se zoveš? Vidovič? Pravi si! Naš!”
Časy sa menia. BTW: Hello, my name is Kristina. Welcome, Dubrovnik!
