Bezdomovcom nazývame človeka, ktorý je „bez domova." Hovoríme, že žije na ulici, pod mostom, všade tam, kde chýba list vlastníctva k niečomu. Ani mňa neeviduje kataster na Slovensku ako vlastníka niečoho, ale cítim sa byť akurát tak bez-domcom, nie nevyhnutne bez-domovcom. Nie nadarmo sa vraví, že môžeš mať dom, ale nie domov. A tak som si aj priebežne vyhodnotila súvisiaci pojem zázemie: nebudem ho počítať na metre štvorcové. Chcem ho mať v srdci, nie hoci len v garsónke.
Tých pár šiat, čo rada nosím, kníh, čo mám rozčítané, filmov, čo sa dajú stále pozerať, fotiek, čo mi majú pripomínať, listov, ktoré som nikdy neodoslala, myšlienok, ktoré som nikdy nevyslovila a očakávaní od života, ktoré som ešte nepremenila, sa zmestilo do pár krabíc, a tie som len premiestnila z detskej izby na jeden malý ostrov. Tu som sa rozhodla žiť alebo minimálne si to nacvičovať.
Dnes sa veci predsa len majú inak, ako pred dvadsiatimi rokmi, keď sa ešte neštrngalo kľúčmi po námestiach; nesťahujeme sa len z dedín do miest a naopak, ale rovno na opačný koniec zemegule, keby sa dalo, aj na Mesiac (a nebudeme preto robiť tlačovku). Každý má svoj dôvod prečo: chce, môže, musí. A podľa toho sa aj postaví k otázke domova. Lebo tá nevyhnutne príde, až si raz človek uvedomí, že sa ocitol v cudzine. Iný kraj, iný mrav, iné zvyky, iné vône, iné chute, iné slnko, iné pivo. Niektoré veci v jedálničku kompletne absentujú, napríklad len tu za rohom v Prahe taká treska. Sú aj prípady, kedy neexistujú náhrady, a nemám na mysli bryndzu či vineu, lebo bez tých sa dá v konečnom dôsledku prežiť. Hovorím o ľuďoch, ktorých sme opustili. O živote, ktorý sme zanechali. V prospech niečoho nového. Bez záruky.
Vraveli mi starší a skúsenejší, že nejaký čas bude pre mňa všetko tu nové a len nové, a doma sa budem cítiť ešte dlhú dobu na Slovensku, až príde zvláštny bod zlomu a domov prestane byť domovom, ako ho poznám, hoci nové ešte nebude, nestihne byť domovom. Tak som oný okamih pravdy očakávala s náležitou pokorou (dúfam, že som použila adekvátny módny pojem). Ale možno málo pasívne, lebo som nechcela, aby vôbec prišiel. Áno, dlhú chvíľu mi tu bolo dovolenkovo, dokonca i po sezóne, ešte aj keď nastali pravé orechové jesenné dažde a more odrážalo v sebe hnedú oblohu. Tiež som sa chcela zavrieť dovnútra ako domáci a vypeckovať si naplno radiátor, hrať sa na tento život a písať o tom epopeje. No prišla som na to, že potom som mohla ostať v tej malej detskej izbe, efekt by to malo ten istý. Presťahovať bolo treba aj mňa, nielen krabice. Chcelo to ozaj málo, len kúsok sa otvoriť, vnímať ľudí okolo seba, skúsiť porozumieť, o čom rozprávajú, myslieť na to, že prežívajú to isté, čo ja, len v inom jazyku, prijať to cudzie za vlastné. Potom sa človek môže cítiť doma aj v prefajčenej krčme meter krát meter, kde sa dedovia zhádajú do krvi kvôli kartám...
Keď prídem domov na Slovensko, je mi ukradnutý ten panelový extrém, striedajúci extrém divočiny, ktorú som nechala za sebou. Teším sa domov, teda na ľudí, ktorých mám rada a ktorí sú mojou súčasťou. Človek musí počítať s tým, že vzťahy nie sú statické, že sa meníme každý deň. Dôležitý je záujem jeden o druhého, ochota a chuť deliť sa o starosti, ale hlavne o malé drobné radosti, o také tie sprostosti. Lebo vtedy je človek sám. Nie keď nemá komu zveriť svoje trápenia. Keď sa nemá s kým smiať. A potom mi môže byť jedno, že sedím s niekým dvanásť hodín v nákupnom centre na lavičke. Nie na kávičke. Na lavičke. Môžem sa cítiť doma...
Domov je o zdieľaní sa, preto chcem pozdraviť všetkých mojich priateľov virtuálneho sveta, ktorí tak činia na Facebooku. Sedím práve na kameni uprostred olivovníkov a mám rovnaký pocit, ako doma na poschodovej posteli. Že mi nič nehovorí, či sa niekto teší na víkend alebo práve vyšiel z bazéna, a či je čerstvo rozídený. Dúfam len kvôli Vám, že keď vypnete obraz/zvuk, poberiete sa niekam domov. Že máte svoju krčmu alebo lavičku. A že Vám nebude vadiť, že som ani po pár dňoch neprišla na chuť takémuto instantnému zdieľaniu sa, lebo mám iné predstavy o tom, ako sa to robí, a preto tam nemienim dlho pobudnúť. Riskujem, že nebudem existovať, ale hádam toľko odvahy mám.
Z domova i zo sveta, ja.
