Kornati. Súostrovie, ktoré tvorí nevedno koľko ostrovov a ostrovčekov: 90 alebo 150? Podľa toho, ako si kto zadefinuje ostrov. Ale keď sa minule ponúkalo inzerátom na predaj 120 000 m2, nezdalo sa mi, že by sa človek nemal kde vybehať. Už len zohnať cca 108 miliónov bývalých slovenských korún a tiež pasiem ovce. Alebo aspoň so somárikom sa prechádzam.
Vraj trvalý pobyt na ostrovoch má asi 30 obyvateľov. Aj to možno skôr letný, ako trvalý. Bez elektriny sa ešte dá zaobísť (čo hádam najlepšie vystihuje argument domorodca z Visu: "V noci máš mať sex. A načo ti je k sexu elektrina?"), ale bez vody nikdy. Na Kornatoch nie je jeden prameň sladkej vody a na slanú morskú si zvykli zatiaľ len tie ovce. Práve kvôli pitnej vode nie sú Kornati celoročne obývané. Problém s vodou má síce drvivá väčšina chorvátskych ostrovov, ale tam, kam nedosiahne podmorský vodovod, zájde aspoň loď, keď už kišnica (zberná nádoba dažďovej vody) zíva prázdnotou. Na Kornati taká nepremáva, a tak je človek plne závislý od drsnej prírody. Žiaden súlad, či harmónia, ale odovzdanosť. Život symbolizujú iba chumáče kde-tu skromne roztrúsenej trávy. A nie je na tom nič romantické. Len sa to tak môže javiť z výletnej loďky, keď sa vínko popíja pomedzi jednotlivými ostrovmi a praží mi celý deň na hlavu. Vtedy si môžem predstavovať dávne doby pirátov, partizánov, privatizérov, atď. atp., ktorí sa tu kedysi schovávali aj so svojimi pokladmi a dúfať, že mi niečo zvýšili. Viem si vybájiť hocičo absurdné, ale život na opustenom ostrove, ani keby ma bili.
Dosť na tom, že mi tak občas pripadá aj ten môj geriatrický, kde trávim väčšinu svojich dní, a to má na konte 1000 obyvateľov. Vody z kišnice ubúda, elektrina občas vypadne, chlieb nestihnem kúpiť každý deň, v markete sú spravidla veci po záručnej dobe, ale dá sa zvyknúť. Iné je to s otázkami života a smrti, keď sa človeku nebodaj niečo prihodí a jediná lekárka je zrovna v tej dobe niekde s frajerom na rybách. Na susedu prišli v noci pôrodné bolesti a odrodili ju na trajekte dedinčania. Možno mala pri takej kolektívnej starostlivosti viac opatery ako v nemocnici, ale ja by som sa asi bála. Hoci, deti sa rodia od nepamäti, v nemocniciach len posledných pár desaťročí. Človek už akosi počíta s tým, že nežije v dobe kamennej. Potom ho zaskočí oznam, že autom môže prejsť po ostrove len pol hodinu pred tým, čo dorazí trajekt a do pol hodiny po tom, čo zase odíde...
Jednako fascinujú Kornati práve svojou čistou, nedotknutou tvárou. Kontakt s obnaženou prírodou, takou akou bola stvorená, vyráža dych jachtárom, ktorí sa budú krútiť okolo každého ostrovčeka, či výletníkom, ktorí sa napijú ich krásou počas celodennej plavby. Samozrejme, dá sa to odbiť aj helikoptérou za 10 minút. V každom prípade, ak si na raňajky prečítate článok o psycho budúcnosti tínedžerov, žijúcich v mikrosvete facebooku či twitteru a k obedu si spravíte prechádzku po Kornatoch, je možné, že nebudete veriť, že ste na tej istej zemeguli. A keď zistíte, že váš mobil je hluchý a signálu nikde, ktovie, či sa vám to na päť minút nezapáči (dávam boľševikovi rok, maximálne dva). Snívať o živote na opustenom ostrove tvárou tvár nadobúda trošku iné kontúry ako pri pozeraní sa do šálky kávy, nech sme akokoľvek zošrotovaní. Možno to nie je ani tak otázka prežitia na pustom ostrove, ako prežitia so samým sebou. Kdekoľvek. Okrem samého seba je fajn mať pri sebe či už na súši alebo na mori (staromódne: v dobrom i zlom) takého Piatka (moderne: Wilsona ako mal Tom Hanks v Stroskotancovi). Ale je to len môj neokrôchaný názor.
Keďže dnes nepoužívame len pazúrik na výrobu primitívnych nástrojov, viac o Kornatoch nájdete na webe.
A na záver: ak chcete lepšie fotky, chce to lietadlo. Potom budú vábivé ako táto z bedekra:
