Načo by nám bolo k Titovi do jaskyne chodiť

Takmer polovicu minulého storočia bol ostrov Vis pre cudzincov tabu. V podstate od čias, čo si z neho Tito spravil voľný výbeh pre svojho psa. Voľný, ako voľný. Musel si vystačiť s jaskyňou, ktorá dnes nesie jeho meno. A tiež pes, ako pes. Ktovie, či vôbec nejakého mal. Nájdu sa zdroje, ktoré tvrdia, že áno a hneď niekoľko a niekoľko z tých niekoľko mu malo zachrániť život. Overiteľné sú však len tie, ktoré do krvavých psov nadávajú Titovi. Keď som kráčala smerom k jeho jaskyni, rozbrechali sa po mne aj skaly. A bolo po prehliadke.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (5)

Psov sa bojím. Krajšie by vyznela formulácia, že mám rešpekt, ale strach mať krajší v konečnom dôsledku predsa nebudem. Kto sa nebojí psov, ale má rešpekt pred duchmi, ušetrí zo štyri kinedrily, ak sa vzdá serpentín vedúcich k jaskyni. Tito si na antifašistické woo-doo stratégie proti Adolfovi vybral jaskyňu s príznačným menom. Skôr ako bola jaskyňa Titova, bola Duchova. Dnes je v nej Tito duchom sám. Miro nemá problém ani s duchmi, ani so mnou. Ani s bezcieľnou cestou. Cieľ je cesta ako taká. Preto si pamätám neviditeľných psov miesto Titovej špilje. Miesto Plitvických jazier zase voňavé krepové obliečky. Spalo sa v nich tak dobre, že na vstupné do parku nás predbehlo dvadsaťštyri poľských autobusov. V stánku sme si kúpili bedeker Plitvička jezera a šli bez slova ďalej. Miesto Dubrovnika si spomeniem na vôňu kávy v Kotore. Nebyť tých bielych obrúskov, ktoré si distingvované dámy a páni skladali na kolená v dubrovnických reštauráciach s anglickým menu, mám dodnes prvú asociáciu rezeň, keď sa povie Čierna hora. V tričkách zasratých od horčice z hot dogu nám v Kotore bolo ako doma. Nie ako v pôvodnom cieli.

Kúštik viského pobrežia na dotyk okom

Na bezcieľnej ceste je krásne, že máme čas. Máme čas rozmýšľať, ako to asi vonia v Titovej jaskyni, ktorej sme sa práve otočili chrbtom. Rozmýšľať, či mal čas Tito. Okrem práce, či mal čas aj na koláče. Na nejakú milú. Či by sa ešte na Vise našla nejaká partizánka, ktorá by sa začervenala, ak by sme sa jej spýtali na cestu do Titovej jaskyne. Veková skupina 80 plus. Vedia sa vôbec ľudia v tomto veku červenať? Presne toto je na bezcieľnej ceste krásne. Ak by sme neminuli cieľ, ak by nebolo brešúcich psov, alebo ak by som sa ich aspoň nebála, možno by mi nikdy nepadla na um takáto otázka. Možno by mi rozvírilo skôr črevnú flóru ako fantáziu zistenie, že okrem exkrementov od netopierov a nápisov "boli sme tu" na stenách, nič viac Titova jaskyňa nie je. Možno len krivdím jaskyni aj netopierom. Ale ozaj by ma zaujímalo, či sa vedia starí ľudia červenať. Zaujíma ma to viac ako Holanďana mína, ktorú objavil na Vise miesto Visu. Zaujíma ma to viac ako Slovinca žralok, ktorý sa môže zakusnúť do jeho nohy rovnako ako propaganda do susedských vzťahov. Zaujíma ma to viac ako Čecha vila na Vise, ktorá si hovorí česká, a musí byť tým pádom aj jeho. Skrátka ma to zaujíma. Okrem iného.