Na tanierik maličký alebo aj len tak celkom hygienicky nakrájať si rovno do rúčky kúsok pršuta, dve-tri-štyri olivy, syra z ostrova Pag, ktorý ovce v bruchách predžuli, bazén slanej vody s delfínmi či bez, viac-menej vínka (viac viac ako menej), kde-tu sviečka a neskutočne dobrý Oliver k tomu. Odporúčam, ako bolo mne „tenkrátpoprvé" naservírované (ale žalúdočným stenám na poradí premiešania nezáleží).
Mirno spavaj, dušo moja, noc je ladna zvizda tvoja, sjaja nima...
ešte sa celkom nechytám, lebo veď sa nechce odo mňa hádam, aby som išla spať pred refrénom... a že nie, lebo ten už spievajú všetci, akoby ho boli poznali od nepamäti:
Skalinada, Skalinada...
Samé to veru ide (viac viac ako menej vínka). Hitofka za hitofkou, niektorá kvázikultúrna, iná kolotočárska, ďalšia preromantičná, mihne sa aj hovorené slovo jemne skloňované do hip-hop-rep-makový-koláč. Nadčasová muzika. Vskutku. Dá sa to aj zatra po opici počúvať, keď sa bude miešať na novú. Aj včera sa dalo, či predvčerom, keď ešte nebolo možné do Juhošky cestovať bez všelijakých papierovačiek. Moja mama tiež medzi inými prísľuby z východu nedostala, a to sa chystala za pratetou Apolkou do Kanady na výlet (dobrá jej bola aj Kaplna potom a Kazík v telke). Oliver jej hral pri posledných narodeninách, nech jej nie je ľúto. Len z cédečka, samozrejme, lebo dostať ho sem by bol drahý špás. Neviem ako Kája od susedov, ale Oliver si medzičasom vyspevuje po Nju jorkoch a Parížoch (aj toť v Zadare bol minule) a dospel kariérne natoľko, aby sa vedľa jeho mena mohlo používať slovo „formát." Nie A4. Svetový formát. Ak ste o Oliverovi doteraz nepočuli, hoci je svetový, chyba nie je vo vašom prehľade svetovej umeleckej scény. To len v Chorvátsku nema problema so zveličovaním. Ale to aby som sa v každom článku opakovala. Takže keď niečo neopakovateľné, radšej zážitok z koncertu. Zaslúži si nový odsek. Lyrizovaný.
Oliver z čias praveku - veľmi mi pripomína Mekkyho, ale je pravda, že mám -6 dioptrií...
Poniže Zadaru, v mestečku Biograd na Moru, kde v sezóne píli uši všadeprítomná materinská reč účastníkov zájazdu zo Slovenska nebo Česka, sa v objekte menom tušímže „bazén" (ktorý bol ale vypustený v tom čase) odohrala pred nedávnom taká holá nebová akcia. Tých akademických štvrťhodiniek sa čosi nazbieralo, kým hviezda takého formátu F nabehla v hugobossobleku učičíkať netrpezlivo stepujúci dav fanyniek (babky, dcéry, vnučky, atď. atp.) Tie poloomdlievali aj z jeho kapelníkov (žeby si dámy zabudli svoje vejáre s logom Panny Márie, ktoré inak celkom naliehavo používajú v kostoloch?) Chlapi v kvetnatých hawai košeliach, jeden s krátkymi fúzikmi Freddieho Mercuryho, druhý s vytočenými ako za čias Franca Jozefa, si veselo podelili ultratenké vokál party (dovtedy som si v omyle priraďovala k týmto hlasom z cédečka tváre tučných černošiek). Zbytok publika pomáhal so spevom Oliverovi a vlnil sa do rytmu. Len ja som tam stála ako také tvrdé y a nechápala. Medzi dvoma pesničkami si vždy zapálil a uchlipol decku bieleho, čo mu s pribúdajúcim večerom pridávalo na imidži chrapľavého, ale seksi šesťdesiatnika. Zlomená blondína sa štverala na pódium, aby ho vyťahala za drahý oblek, Oliver sa iba zhovievavo usmieval a esbéeskár ju chápavo chlácholil. Sekuriťáci vôbec sa dali natierať ako maslo na chlieb - ponúkli by vám postaviť sa im aj na chrbát, len aby ste spravili dobrú fotku. Dav sa rozpŕchol do noci, až keď usporiadatelia vypli elektrinu.
Ešte predlho sa vo mne hmýrili z tohto tu dojmy, ale nestretlo sa to s pochopením u slovenských, tu dovolenkujúcich akože kamarátov. K pršutu si radšej púšťali Desmod (asi sa lepšie hodil k šumu mora) a na mňa pozerali ako na debila. Nuž, pre debila každý debil. Iný suvenír ako Oliverove ce-dé-ečko pribaľovať do batôžkov nebudem.
Oliver dnes - seriózny pán v čiernom sačku na koncerte v Paríži
/trošku iná atmoška ako v Biograde.../
