Na ten koncert som sa tešila mesiac dopredu. Ono totiž, keď je reč o Chorvátsku, nie je kultúra ako kultúra. Asi ako keď sa díva človek na Balkán filmovými očami Emira Kusturicu - tiež nechápe. Ani táto akcia podľa všetkých indícií nemala byť výnimkou. Oficiálny názov programu "Zadre, volimo Te", vypredané športové centrum Višnjik, čo značí desaťtisíc ľudí outfitom a frizúrami adekvátne pripravených na priamy televízny prenos. Sekuriťáci zabavujú fľaše s vodou (ide to tu byť vysoko profesionálne). V šatni strémovaní hlavní a vedľajší účinkujúci, okrem môjho obľúbenca Olivera (miestny Kája Gott, ktorý ale namiesto trilkovania v NDR celkom slušne vystupuje v Paríži, či New Yorku), všetko zadarskí muzikanti. Minútu pred štartom dôležitá pani upozorní, nech sa narvaná sála správa slušne (lebo točí ma telka). Klapka a nastupuje akýsi vysmiaty Tomislav opásaný červenou šerpou, za ním hŕstka starých chlapov s duniacimi hlasmi, vraj jeho skupina, aby odpálili jednu pecku za druhou. "Dalmacijo lipa", "Croatio iz duše te ljubim" spieva od srdca tých niekoľkotisíc ľudí, každej vekovej kategórie.Ťažko si predstaviť, že by moji súčasníci tancovali na koncerte takého Roba Kazíka, ale tu sa nestačím čudovať. Všetci ruky hore aj s pivom, poddávajú sa hitu o zadarských pamiatkach a Chorvátsko je "najkrajšie," "najsamlepšie" a "najskvelejšie." Nie nadarmo mi visí nad hlavou ich typický, veľkosťou zaváňajúci transparent vnútri haly: "Boh stvoril človeka a Zadar basketbal." Môjho Olivera nikde, zato sála je roztlieskaná, roztatárená, rozvášnená. To asi charizmatickému Tomislavovi nedá a s nacvičeným úsmevom číslo štrnásť pustí do éteru: "a túto pesničku chceme venovať Ante Gotovinovi," čo následne vyvolá lavínu hromadnej eufórie, automatický vstyk zo sedadiel, mávanie pivom do kamier. Kým príde na rad kultúrny Oliver s kapelou v kvádrach od hugabossa (žiadne kvetinové hawai vence okolo krku ako na poslednom koncerte), je aj po funuse. Dav už raz dosiahol bod varu.
Určite sú práve akcie stádovitého typu najľahšie zneužiteľné na rôzne propagandy. V tomto prípade ich Ante navyše neleží zabalzamovaný na večné časy v mauzóleu, ale každý večer zaspáva s pohľadom upretým na plafón väzenskej cely (ktovie ako vybavenej a či predsa len HRT 2 v ten večer nesledoval). Čiže máme tu fyzicky živú "legendu." Podľa väčšiny Chorvátov je Gotovina "hrdina, a nie zločinec." Nechápu, prečo napríklad penzionovaní americkí veteráni dostávajú vojenské vyznamenania a ich generála súdia za zločiny. Ante, s pôsobivým životopisom hodným románového spracovania (a nie preto, že svoje tri deti má s rôznymi ženami), bude možno v budúcom živote prezieravejší a vyberie si správnu vojenskú misiu. Takto sa dal svojej krajine v čase, keď ho najviac potrebovala, a to počas občianskej vojny, naplánoval oslobodzovaciu akciu na územiach okupovanými Srbmi, resp. zo srbského pohľadu vyčisťovaciu akciu, v rámci ktorej došlo k násilnému vyhnaniu vyše stopäťdesiattisíc Srbov z južnej časti Chorvátska. Tí, ktorí ostali, sa nevyhli etnickým čistkám, množstvo ľudí bolo zavraždených. ICTY Gotovinu obviňuje z toho, že chorvátske sily pod jeho vedením zabíjali civilistov vrátane starých ľudí a žien. Došlo k rabovaniu, lúpeniu, podpaľovaniu dedín. Postihnutá oblasť ostala podľa prokuratúry "zjazvená a znehodnotená."
Zjazvený vidím aj dav burácajúci na koncerte pri mene Gotovina. Musí byť totiž ťažké žiť s pocitom nenávisti, v čarovnom kruhu viny, neviny, vyviňovania sa. Musí byť ťažké odpustiť. Zrejme kto nezažije, nepochopí, nemá nárok sa pozastaviť ani nad nejakým standing ovation. Nech si majú svojho Gotovinu. Prišlo mi v tej chvíli ľúto, čo sa ľuďom v tejto zemepisnej šírke stalo. Spomenula som si na prvé strany Exupéryho Citadely. Áno, prišlo mi to ľúto, ale zároveň som bola sebecky šťastná, že sa to nestalo mne (nám).
