Nie je to preto, že by som v nich nedajbože mala prechodný pobyt, či robila vo voľnom čase "pí ár" kultúrnym zariadeniam tohto typu. Fakt je ten, že tieto krčmy - pardón, vlastne kafiće, a teda "kaviarne" - hoci nie zrovna hviezdičkové, sú častokrát jediným miestom, kde to žije aj mimo sezóny. Pod žitím si môžeme predstaviť všeličo, ja hovorím aspoň o akom-takom pulze, na hranici medzi nebom a zemou, tesne pred resuscitáciou. Pod definíciu robinsonovského ostrova možno totiž radiť aj taký, čo obýva tisíc ľudí, tisíc Piatkov, ktorí väčšinu dní v roku nevychádzajú zo svojich starých kamenných domov. Dobre im tak, penzistom. Kašľať na sociálny kontakt, ale keď sa človek zrúti aj s bicyklom z útesu do rokliny a voľným spôsobom si letí iks metrov, nie je mu celkom jedno, že mu nemá kto prísť na pomoc. Pochybujem, že by sa niekto zmobilizoval, ani keby som tak omylom skočila na mínu. Jedine, že to stihnem, kým dooberajú poslednú divú (áno, voľne rastúcu na susedovom pozemku) špargľu na ostrove. Tá má viac fanúšikov, ako bolo v nedeľu ľudí v kostole, a to je ešte aj odporne horká.
Možno aj Martin, tentoraz mám na mysli Kukučína, by mal problém sprostredkovať svoje dojmy z tunajšej reality. Román zo súčasnosti, verne zobrazujúci obraz každej druhej chorvátskej dediny nekonkrétneho chorvátskeho ostrova, by dnes asi ťažko obstál s ošumtelým názvom Dom v stráni. Časy sa menia, domy sa menia, stráne sa menia. Asi ako otváracie hodiny týchto CAFFE BAR-ov. Doobeda od 7.01 do 12.29. Poobede druhá runda od 16.16 do 21.01. Žiadne ponocovanie. Ideálne pre matky s tínedžermi, keby tu aj takí boli. Len čo drvivá väčšina geriatrie s hladinou melatonínu v záporných číslach... A tak nečudo, že už minútu pred siedmou drzo stepujú pred "kaviarňou." Nemajú sa kam ponáhľať, zvlášť keď si nájdu v pekárni odkaz typu "chlieb bude o desiatej." Ani babkám to nevadí. Prší, pijú si kávu, spievajú si, lebo došla penzia. Chlapi prichádzajú a odchádzajú v skupinkách, k dakomu svorne na kus slaniny na raňajky, k inému zase desiatovať guláš a že je čas obeda, zistia až keď im polovičky volajú na mobily. Jeden sa díva, zaostruje na displej, mávne rukou, že "žena", ale telefón nechá zvoniť ďalej, ešte hlasnejšie a nástojčivejšie, načo by mu bolo poznať funkciu "stíš." Po obede je ešte treba absolvovať u nejakej dobrej duši ďalší obed, olovrant, predvečeru, nuž a kým sa jeden takto zatúlaný, ale zato mobilný, dostane s kúskom chleba domov, je už aj večer. Do 21.01 má kde bývať.
Inkriminovaný kafić
V tej istej budove ako "kaviarnička" sídli tiež obecný úrad. Len si netreba zmýliť dvere, resp. je dobré si zvážiť, čo chcem so starostom prediskutovať a v akej nálade a podľa toho si vybrať časy úradné alebo neúradné. V rámci pracovného manažmentu by nemal človek zabudnúť, že sa sem neprišiel hneď zrána odrovnať, ale aj čosi porobiť. Vymení si pár slov so smetiarom (lebo bez jeho kompetencií by sa ostrov razom zmenil na ekologickú katastrofu), pozve na "kávu" jediného miestneho vodára (veď cisterna s vodou je len jedna a nezaprší, a nezaprší), kývne na tučného majiteľa železiarstva (len on tu predáva fúrik a ešte aj robí predspievača v kostole, to značí, asi má dobrý vzťah aj s farálkom a jeden nikdy nevie, kedy bude potrebovať posledné pomazanie), pokloní sa tunajším kvázibiznismenom s náklaďákmi, ktorí sú "za vodou" (lebo to ty budeš chcieť niečo doviezť z pevniny, nie oni), prípadne dáš lekciu o dodržiavaní termínov dvadsaťročnému podnikateľovi, ktorý tu má monopol na báger, aby ťa vzápätí obvinil z germánskch manierov a už si len spokojne dopiješ tú svoju "kávu." Krásny život, učiteľko...
Železiarstvo pána menom Danko
Mäso je len vo štvrtok a v piatok...
Máte loďku? A konexie v maríne?
"Keď tu môže piť a jesť Abramovič, prečo by ste nemohli aj vy," visí na klinčeku na stene povedľa ľúbivých fotiek morských príšer malý zdrap papiera, taký ten pokrčený "šmírák", na ktorý by sa skôr hodil oznam "hneď prídem." K tomu je zdokladovaná malá fotka Romanovej bárky, s ktorou sem zavítal (zrejme aj s nejakou odveci helikoptérou), ale tak rozmazaná, že slovo pixel okolo nej ani nešlo.
"A jeho fotka?" pýtam sa krčmárky a už sa pripájajú do diskusie všetci zainteresovaní, tam sediaci aj s chlebom. Dozvedám sa, že Romana osobne si tu nikto nedovolí fotiť, pýtať od neho autogram, či inak ho obťažkávať. Ani pes po ňom neštekne. Preto sem vraj aj rád chodí. Vychádza mi z toho, že sa rád cíti ignorovaný (to mu ešte nedošla voda, chalanovi, len potom sa uvidí, kto je tu ten nezávislý). Pre pípad, že by sem opäť zavítal, lebo chodí v pravidelných intervaloch 3 až 5 rokov, vymysleli naňho ďalšiu ignorantskú fintu: len otočia šmírák s jeho menom na druhú stranu. Tam už sa hrdia miestni fofo-via (furt opitý, furt ožratý, pozn. prekladateľa).
Takto to tu chodí. Krčma v stráni.
P.S. Kto je inak ten Abramovič?
Roman, kde si?
