Čo bolo od októbra zavreté (teoreticky aj prakticky takmer všetko), otvára sa teraz svetu; zatuchlina sa ešte nestihla poriadne vyvetrať, už ju preráža mäso z grilu, pomaranče dohnívajú na stromoch, ale Nemky si kupujú rýchlokvasiace jahody, prvýkrát sa kuchári dotkli zásob mrazených morských plodov, aby z nich pripravili niečo vskutku „čerstvé." Napríklad šalát od chobotnice, ktorý by sa po správnosti mohol volať skôr "veľa veľa zemiakov, trochu zelených oných listov a kde-tu schovaný kúsok žuvačkoidného mäsa."
Babky na trhoch núkajú domáci zelovoc, ale domáci ešte neznamená, že babka za východu slnka odtrhla do košíka zopár paradajok zo svojej záhradky. Skôr to, že je veľká pravdepodobnosť, že sa paradajka urodila tu "doma" v Chorvátsku, hoci aj len v skleníku. Ak je niečo echt pravé originálne domáce, pozná sa podľa nehoráznej ceny. Napríklad mandarinkový džem. Kyselý, ale veselý. Predávajúci s výrazom poloboha sa snaží navodiť dojem, že prvýkrát vidíte zaváraninu. No, na tú jeho sa pozeráme už rok a nič.
A nič ničuje, aj keď hľadám v krojsante (rozumej: croissant) kúsok plnky, kedysi tekutej čokolády, dnes nachádzam už len zopár zrniek kakaa a oči pre plač, lebo takto niektorí pekári reagujú na zletňovanie a príchod prvých turistov.
Ako sa tak rozhliadam vôkol seba, v marínach sa kopia ešpézetky krajín vyšehrádskej štvorky, a tak čo bolo od októbra otvorené (domy, autá, chladničky a iné destinácie, ktoré majú dvere), začína sa zamykať. Vraj nemajú s nami dobré skúsenosti. Ak by som bola málo zrozumiteľná, vraj tu počas dovoleniek robíme to, za čo podľa šarije odtínajú ruky. Nuž, nám ktosi v marci spred domu vykopal mandarinku, ale za to sme nešli skúmať, ktorú miestnu záhradku zdobí, aj keď vytočiť nás to vytočilo do krajnosti. Kradnúť je predsa ľudské, nie je to výsada vybraných národov či národností. Resp. skôr, než začnem pinzetou vyberať smietku z oka zahraničného, musím sa pozrieť do zrkadla, či sa dobre vidím. Lebo mne osobne môže byť ukradnuté, či v chobotnicovom šaláte nájdem vôbec nejakú chobotnicu. Aj tak mám radšej teľacie rizoto, čo sa tu jedáva len na svadbách. Ale ak by ma to živilo, nespoliehala by som sa na teplú vodu pár dní v roku, ku ktorej som prišla náhodným splodením v tomto kúte sveta. Asi by som chcela ponúknuť niečo viac. Napríklad viac čokoládovej plnky. Metafora to bola. Bla, bla, bla. Čo na tom záleží. Toplo je, a aj tak by ma nikto nepočúval. Veď prečo?
Poznám rodinu, ktorá sa celý život vracia dovolenkovať na to isté miesto. Prvá zastávka zakaždým vedie na najvyššie položený vrch ostrova. Tam, pri pamätníku sa žena vždy rozplače, že jej Boh, v ktorého po zbytok roka neverí, doprial znovu prísť a vidieť. Vpíja do seba obraz zložený z miniatúrnych detailov, čo v tú chvíľu patrí len jej. Až potom ich kroky vedú k bielemu domu so zelenými okenicami, kde môžu žiť dva, tri týždne iný ako panelákový život. No po tom, ako sa hodia okolo krku ozajstným majiteľom, musia vytiahnuť kartón čistiacich prostriedkov, aby bol dom vôbec obývateľný. Niežeby si potrpeli na sterilné prostredie. Len ich milovaný domček ich nečaká celkom romanticky rozpoložený. Nečaká ich niečo viac. A domácim to netrhá žily, možno len kútiky úst. Lebo veď more tu bolo, je a bude a keď neprídeš Ty, príde iný. Možno Švábi, ako hovoria Nemcom. Vraj príšerne jazdia. Nebudem komentovať, ako šoférujú tunajší, lebo tých smietok by už na dnes bolo aj habadej, a čo ma vlastne do toho, keď som pred nejakým časom vyšla kolesami nečakane na obrubník pred supermarketom. Najprv predným, potom zadným. Môj milý ma skoro zabil. Zlé kontaktné šošovky, zlá Kika. Už len pekne by sa mala pozerať na tento Jadran.
