Kiša
Neno horekuje, že pre kišu sa nedá chodiť von, že sú s bábikou v kuse zavretí doma. Ukazujem na pršiplášť, takpovediac skafander, do ktorého som zabalila celý kočík. Nech si nemyslí, že sme do dediny prileteli na rogale. No ale aj fúkalo, dozvedám sa, raz to, raz ono, skrátka bolo ružno vrijeme, škaredé počasie. Zase také dobré vzťahy nemáme, aby som mu povedala, že je len lenivý gumáky obuť, aj pokrytecké by to bolo odo mňa, lebo boli časy, kedy sme radšej týždeň chleba nejedli, ako vyšli von do dažďa. Ale také sa minuli, ako Mikuláš do čižmy Janka nadelil. Nikdy nie je zlé počasie, je len zle oblečené dieťa. Nemám to z vlastnej hlavy, všetko je na webe. Neno bárs nemá dobrý internet, keď to nevie. To sa vie, že v dedine je slabý signál a keď prší, tak aj žiadny.
My na konci ostrova máme signál obstojný, keď prší, iba telka nejde. Načo by nám veď bola, máme Janka. A hoci čochvíľa rok bude mať, asi nebude nadpriemerne inteligentný, ako sú toho času všetky iné deti, lebo ešte nerozlišuje medzi pekným a škaredým počasím a je mu to jedno. Keď prší, rukami rozotiera kvapky po igelite, po tvári, po útrobách kočíka. Keď fúka, vrieska na blbú čajku, ktorá skúša lietať proti vetru. Možno je to tá, čo nás včera nechcela nechať prejsť po chodníku, krava. Aspoň niekoho sme stretli, inak niet živej duše, ktorá by sa nám prihovorila. A to by nás hrialo viac, ako keby týždeň slnko svietilo.
Jugo s apským motívom
V kafići som natrafila na poštára, mal pre mňa upomienku. Zbytok pošty mám vraj u Dijany, lebo kiša padala, bolo ružno vrijeme, nemohol prísť. Vždy sa pre niečo vyhovorí. Buď si nájdem poštu u Dijany, alebo si ju preberiem v kafići. V začiatkoch nám písal na obálky "nemáš schránku." Keď sme si ju kúpili a nainštalovali, napísal na účet za elektrinu "nikdy nie si doma." A veď som si ani nenamýšľala, že by prišiel do nás. Je november. Mesiac prázdnych schránok. Ono ich zase budú plné priehrštia, keď vyjde na jar slnko a ľudia začnú kuť pikle na leto.
Už vieš, ktoré je pekné a ktoré škaredé?
Na chodníku, kde niet živej duše, si spievame v daždi. Nikde na svete neprší krajšie, ako s mojím synom. Čakáme netrpezlivo, čo za sebou nechá na brehu jugo. Dnes to bolo päť kusov topánok, obal od šampónu Head and Shoulders a záchodová misa. A plno morskej trávy, ktorou by sa mi zišlo pohnojiť levanduľové pole. Svieti nám do tváre slnko, čochvíľa sa zase rozprší. Myslím, že v rámci výchovy preskočím tú stať, podľa ktorej deti učíme deliť počasie na pekné a škaredé. Zato by mohol chlapec vedieť, ktoré zdanlivo bežné slová sú škaredé. Nech s nimi aspoň na Slovensku narába opatrne.
Tak ako bude zajtra?
