V neprehľadnom pralese za domom ktosi šermuje pílkou. Kríky rozmanitého druhu sú nahustené jeden na druhom, priam stvorené na vypichnutie oka, roztrhanie silónových pančucháčov, či zbavenie sa zdochýnajúceho ohorku. Pravdepodobne šermiarovi došiel kyslík, kým sa zmocňoval hŕstky olív, ktoré nepatria nikomu, teda nikomu, koho pozná. Možno by sa nebol uchyľoval k úchylkám po hŕstkach si kde tu, kde komu zbierať. Ale pravidlá olejárne sú neúprosné. Nemáš aspoň sto kilo, mašinu ti nezapneme.
Sipa nemá ani sto. Ale mandarinky má fajné.
Toho roku, napokon ako každého roku, je to s olivami celé akési zaproblémované. Ono aj vyzerajú olivovníky ako také vďačné stromčeky, kamaráti do dažďa, ktorým k životu netreba veľa, ale veru ďaleko majú k burine, ktorá všetko znáša, všetko verí, všetko vydrží. V tom zázračnom čase, kedy sa rodí plod olivy, nesmie pršať, hmliť sa, fúkať jugo, tobôž bura. Ideálne je, keď svieti slnko, lenže slnko nie vždy ideálne svieti na všetkých rovnako. To sa iba tak spieva. Aj tu sa ukazuje, že v reálnom živote si je treba vybrať tú správnu stranu barikády: najviac olív je na tej časti ostrova, do ktorej sa opiera zapadajúce slnko. Druhá časť hlási ťažké straty a prepukajúce neurózy majiteľov olivovníkov. Sú síce krásne, krásne čierne, krásne veľké, ale je ich škaredo málo. V porovnaní s inými rokmi a susedmi. Stačí si prečítať poradovník do olejárne. Pri každom mene maslinara sa hrdí kiláž putujúca na lisovanie. Pohybuje sa niekde medzi stovkou až tristovkou, len jeden si drzo napísal že deväťsto, nech všetkých šľak trafí. Vyrážka závisti sa hneď prekryje make-upom pohŕdania: radšej sto kilo môjho čierneho zlata, ako tisíc tvojich hnusných zelených bobulí. Bodaj by ti z nich morskú vodu vylisovali, tú istú, v ktorej si olivy nejaký ten piatok od oberačky vylihujú. V slanom bazéne si krátia čas, kým dorazí časenka do olejárne. Je to kúpeľ poctivý. Bez jedinej stonky, lístka, smietky špiny. More si poradí s horkosťou, o ktorej by vám vedel rozprávať ten, kto zo srandy zakusol do živej olivy. Tú pachuť neprebije ani ústna voda.
Nie kvôli tomuto zážitku sa nejdem zabiť za maslinami, po domácky uvarenými v akomsi náleve. Som barbar, lebo mi chutia viac tie z obchodu, na ktoré by sa miestny nikdy neznížil. Takisto by mu nenapadlo zneuctiť olej na bohapusté vyprážanie ako kdejaký televízny kuchársky guru. Na to si príliš váži každú jednu kvapku. To dá rozum, že krumple sa v rúre oškvaria aj na sucho a že ryby stačí uvariť hoci len vo vode. Olejom sa patrí pozlátiť jedlo až vo finále na tanieri. Chlebom ho utrieť do sucha a čistý riad odložiť. Zvyšné zlato odložiť do trezora, lebo už o rok môže byť iné ako vlani. Medzi tradície sa miešajú cudzie technológie, staré sa vymieňa za nové, zelené za čierne, voda za olej. Starci predpovedajú koniec sveta. Nastane skôr, či neskôr. Oberačkové monterky si mládežníci neobliekajú. Som barbar, ale akú takú útechu v srdci nosím, že som pridala ruku k dielu na odvrátenie konca sveta. Deväť mesiacov som dotovala privátnu gynekologickú ambulanciu, aby mohol môj lekár v čase obednej pauzy vybehnúť medzi svoje olivovníky. Vraj sa s nimi natrápil ako s dieťaťom, ktoré prichádza na svet zadkom. Ale pôrod stál za to. Stal sa maslinarom roka.
Oberačka voľným štýlom
Slnká v sieti
Zrno oddelíme od pliev
Rušný večer pred uljarou
