„Fakt by som si dala, aj za štyri," odťahujem spred seba pohár. Núti ma ho vypiť, inak mi nepožičia formu na tortu. To aby som pred Tebou vyzerala ako chudera s mašľou. Torta musí byť. Raz si spolu pripijeme, možno sa opijeme, ale nie dnes a nie cez mlieko. Nemá to úroveň. „Uvidíš, ako dobre bude spať," nedá sa Marija, široký úsmev jej zohrieva zvráskavenú tvár. Chtiac nechtiac pritlačila na moje kurie oko. Neviem, na ktoré narodeniny budeš dobre spať. Včera si sa zobudil len trikrát. Ale sú noci, keď to nemá význam počítať. Chrbát aj nervy mám občas v prdeli. „Aspoň vieš, že nie je ľahké byť mama," povzbudí ma Marija. Pohár berie preč, úsmev zostáva. Na tvári, v oku, medzi vráskami.
Nie je ľahké byť mama. Zuby, ktoré mi po pôrode nevypadali, mám mierne rozkývané. To za to, že som nimi z času na čas poriadne škrípala. Aj zmäkkli, lebo sú odvápnené a všetky do jedného pokazené. Boli iné priority ako umyť si ich. Možno vieš, že na porcelánové nemáme, tak mi ich ostošesť čistíš zubnou kefkou. Síce tou stranou, kde nie sú štetiny, ale aj to sa počíta. Niežeby som to chcela brať ako účtovník, má dať, dal. Niežeby som čakala, že sfúknutím sviečky na torte nastane zvrat, že začneš aj dávať, nielen prijímať, aj keď zdanlivo to tak mohlo prvé mesiace až rok vyzerať. To si len my rodičia namýšľame, keď je ťažko. Keď zúfame, dúfame, že bude lepšie; lepšie spravidla má byť vtedy, keď začnete sedieť, chodiť, rozprávať a nosiť nám vnúčatá na prázdniny.
Kráčam si domov s tortovou formou, dumám, či si sa medzičasom nezobudil, pridávam do kroku. Dýcham toľko, čo mi podvedomá pupočná šnúra omotaná okolo krku dovolí. Vraví sa, že na pôrodnom stole ju prestrihnú iba deťom, nie ich mamám, no nie je to celkom tak. Mamám ju zošije naspäť čas. Čas, kedy ste od nás úplne závislí. Kým tú závislosť prijmeme, skáčete nám po stehoch a my musíme prijať to, že každým dňom závisíte od nás menej. Je to bolestivejšie ako pôrod.
Je tomu rok, čo mi Ťa položili na prsia, rok, čo sa moja zamilovanosť do Teba menila na lásku, rok, čo sa učím prijímať to, čo mi od prvého momentu dávaš. Keď sa v noci zobúdzaš ikstýkrát, že to nemá význam počítať, myslím na to, že raz bude lepšie. Prespíš celú noc za cenu, že už na mne nebudeš ani za mak visieť. Už mi nebudeš dávať najavo, že ma potrebuješ práve takto, práve týmto jazykom lásky, a mne neostane nič iné, iba to zase prijať.
Sretan rođendan!
P.S. Marija vedela, prečo mi píše recept na čokoládový likér.
