Tam, áno, tam mi pomôžu nákup zabaliť, skôr než sa venujú za mnou stojacemu zákazníkovi, a to nehovorím o ostrove. Tam ma moja blonďatá obchodníčka privíta objatím, za mnou nikto nestojí, ale stojí okolo mňa, a to celý rad ľudí, nema problema rozoberať so mnou pri mraziacom boxe plnom kuracích stehien, či mám dosť mlieka, napríklad. Oni sú tak krásne bezprostrední, až tak bezprostrední, že poniektorí by sa neváhali načiahnuť za mojím dekoltom, keby som necúvla o krok dozadu, mimo dosah tých bezprostredných rúk. „Dojiš?" pýta sa ma dedko starý asi dva a pol dňa pred smrťou. „Dojim," prikývnem, veď toto tajomstvo si odnesie iba do hrobu a pred tým ešte do krčmy ku kartám. Prechádzam okolo krčmy a jej štamgastov, hlava dolu, akože si pozerám účet, lebo viem, že mi všetci zízajú tam, áno, tam; keď tu náhodou zbadám, že blonďatá obchodníčka zarátala Mirovi miesto dvoch pív desať, tiež asi náhodou. Myslím si o takých náhodách svoje, myslím si svoje o obchodníčke, o dedovi, o ostrove, o celom tomto Chorvátsku.
Ono to tak prislúcha k človeku myslieť si o všeličom svoje. Kedysi som bývala mladá, pekná a naivná, alebo mladá a pekne naivná, a myslela som si svoje napríklad o tom, akí sú samí preveselí ľudia, títo Chorváti, určite to bude tým slnkom, teplom, morom, že by sa len objímali, ako tá moja blonďatá obchodníčka alebo bozkávali, ako ten môj gynekológ so ženským menom Ivica, že pusa na privítanie, áno si tehotná, pusa pri gratulácii, vidimo se zase o mesiac, pusa na rozlúčku. Človek aby čakal na každom rohu nejakú vrúcnu náruč. A keď mi plačúca spolutehotná súputníčka líčila, že v Bratislave zrušili všetky malé pôrodnice, že sa rodí len v troch obr-veľkých „hydinárňach," ako na bežiacich pásoch vo veľkovýrobe, miesto súcitu som pocítila nefalšovanú úľavu, že v tom maliličkatom Zadare, kde sú si svojim spôsobom všetci skoro bratranci a sesternice, ma čaká okrem palmy pred pôrodnicou starostlivosť plná hladkania po líčku. A potom ležím na oddelení šestonedelia, kde je treba práve ten citlivý, čičíkavý prístup, a dostanem štikútku zakaždým, keď mama z vedľajšej postele dumá nad telefónom, komu by sa ešte pochválila, ako vynadala tomu hajzlovi lekárovi, lebo jej dieťa nie je mačka, aby s ním tak zaobchádzali, nech sa uvedomí.
A boli tiež časy, kedy som si myslela svoje o tom, ako slnko, teplo, more robí tunajších ľudí bezstarostnými, tak bezstarostnými, že nema problema z ich úst znelo ako rajská hudba, kým sa nezasekne gramofón. Tu dokonca nema problema, ani keď je treba niečo vybaviť, sám úrad príde za vami ako hora k Mohamedovi. Taká pani z matriky, tá sa vám unúva na ostrov každý druhý pondelok v mesiaci. Síce nikto z miestnych sa nevie zhodnúť, kedy bol posledný inkriminovaný pondelok, tak ju preventívne čakáte aj každý prvý. Máte mesiac na to, aby ste čierne na bielom zapísali, že sa vám dieťa narodilo. Deň pred uplynutím lehoty dorazí pani matriková. Aká škoda, že miesto šminiek matričnú knihu nezobrala, a teda nič z toho nebude. Zabudla, no. Vy nezabúdate? Vyvetrá aspoň svoju kanceláriu na poschodí domu, toho istého domu, na prízemí ktorého máme inkriminovanú krčmu s kartárskym spolkom, a pondelok za nami. Janko môj, dívam sa na mesačného syna, pán Alzheimer sa Ti postaral o celodenný výlet. Neboj, na zajtra nehlásia vietor, ako cestou z pôrodnice, keď v rozkolísanej lodnej MHD padali veci zo stolov...
Zato na Slovensku, kde je problémom hoci počasie, máme smrteľnú istotu v tom, že úrady sú v pozícii hory. Niektoré úrady sú tak vysoko, že k hore nejde Mohamed, ale Reinhold Messner. Volajú ju Osobitná matrika, takú, ktorá si píše do notesa, že ste sa boli narodili, zomreli, vydali, oženili mimo Slovenskej republiky. Od nej závisí, kedy zoznámite vášho potomka mimo narodeného s tu žijúcimi príbuznými. A keďže to nie je len taká obyčajná, plebs matrika, ale matrika osobitná, nebude sa chcieť s vami baviť inak ako cez druhú osobu. Napríklad cez plebs matriku alebo konzulát. Výhodu to má v tom, že sa môžu jeden na druhého vyhovárať, keď výsledok akosi prirodzene neprichádza. Diplomatický kuriér je PN a podobne. Tak skúsite proti sprostredkovateľským pravidlám akože zavolať, že ako sa majú, či sa im v práci darí, kde to väzí, v čom je pes zakopaný, a oni na to s typickou slovenskou pohostinnosťou, že čo si vy ako myslíte, že ani samému ministrovi by nemohli zo dňa na deň vytlačiť papier, a to je Róbert považovaný za fešáka. No ja si ako myslím o tom zase len to svoje, samozrejme.
Podčiarknuté a zhrnuté, jediný rozdiel medzi nami a nimi vidím v to jednom „č." U nás sa dojčí, tu sa dojí. Tak už viete, kde je slovenské more? More nám podobných ľudí?
