„Ty mosíš mat hlístu," dozvedela som sa isté ráno, keď predo mňa postavila termix a ja som sa začala vykrúcať, že „toto" my doma nejeme.
„Ná tvoj tatko ani do školy neišol, kým liter mléka nevypil," premeriavala si ma, či patrím do rodiny alebo aj nie.
„Vyprávala som s Máňu, pójdeš na cesnakovú kúru, to tú hlístu zabije," padol verdikt. Sťažka som prehltla, vybavila si expres domov a už som tam na prázdniny asi aj nikdy neprišla.
Úteková tendencia od problému alebo také dačo. Niet divu, že s touto povahovou črtou som skončila na ostrove. Všetci mi ten azyl neváhajú závidieť a menili by so mnou ihneď. Na dva, maximálne tri dni.
Veci sa majú tak, že skôr či neskôr nás „to" dobehne. Na každom ostrovnom rohu stretávam klon svojej babky. Povedzme taká Ruža. Ledva na mňa zaostrí, už hlavou krúti.
„Opet si mršava, jeben ti miša!"
Nenadáva mi, že som mrcha, ale že som zase „chudá." Aj muž to zvykol od nej schytať. Či je slepý, keď nevidí, že mu chradnem pred očami. Musel jej sľúbiť, že ma dobre nachová. Až vtedy bola Ruža spokojná. Mala taký ten výraz, aký by možno nasadila aj babka, kebyže podstúpim cesnakovú tortúru a zabijem hlístu.
Dni plynuli. Voda sa sypala a piesok sa lial. A tak sa stalo, že som si jedno ráno nemohla navliecť nohavice po zime.
„Váha je pokazená, a to som tam menila práve baterku," hovorím Mirovi.
„Odkrojím ti ešte tej slaninky, čo včera?" usmial sa na mňa.
Sťažka som prehltla, expresne som vyštartovala do dediny. Za Ružou. Chcem vidieť, ako bude krútiť hlavou, že je zo mňa len polovička.
„Dušo, divna si," povedala mi na privítanie. Divna? Tak mi nikto od strednej školy nepovedal. Ale divna po chorvátsky nie je divná, ale „krásna."
„Pribrala som dve kilá," vzdychla som nahlas.
„To si musela viac, prekrásna si."
Tak to máš tu, babka. Už ma môžeš mať najradšej.
