Ktovie, aké finty vymýšľali iní rodičia, keď sa tadiaľto pľantali krok za krokom v letných mesiacoch. Ktovie, koľko cestovných chladničiek sa roztopilo, koľko horúcich hláv sa zhádalo, koľko úst si už nemalo čo povedať, kým ich donedávna len jeden tunel vypľul na druhú stranu. Tam, kde zvykne byť v priemere aj o desať stupňov menej ako dole na plážovom lehátku. Tam, kde toho času stromy vyzerali ako keď cez sitko cukrom posypem koláč. Tam, kde onoho času, vracajúc sa z rodnej Alabamy, bola cesta zarúbaná, ako sa nám dopredu vyhrážal barba Krešo polohrubým výberovým slovníkom, žeby sa aj rádiová teta červenala. Snježna mećava alebo slovensky metelica, chumelica, fujavica, atď atp je slovko, ktoré cez leto turista akoby našiel. Zato zimné gumy sú pojmom, na ktorý by sa v chorvátčine len ťažko hľadal ekvivalent. Načo by ti boli, keď môžeš byť v teple doma na gauči. Tunel Sveti rok bol primerane tomu zatvorený, Jankove oči tiež. Guľkami ozdobené domy i nedomy, ktorým sa diaľnica stavia chrbtom, sa tvárili, akoby ich niekto ponatieral vyšľahaným vaječným bielkom, už len dopiecť. Tomu sa hovorí zadosťučinenie, keď človek vidí celú zimu sneh iba na živej panoráme slovenskej televízie.
Panoráma okenná
Niežeby zimy nebolo dosť, ešte teraz zachádza pod nechty ako špina. Rozčarovaným ostrovanom padajú svojské teórie o počasí, napríklad o troch veľkých alebo ôsmich malých marcových burách, po ktorých si už nedajú dýchať na kríže. Krumple museli sadiť s ľadvinovými pásmi. Čudo, rozprávajú si medzi sebou. Čudné, medzi nami, je skôr to, ako im počasie za každých okolností príde čudné. Čudo je, keď prší, keď sneží, keď fúka vietor, keď svieti slnko inak ako včera. Čudo som ja, kočíkujúc cez jugo, cez buru. Za príklad mi dávajú konkurenčnú matku z dediny, ktorá sa neodvážila von s bábätkom celé dva mesiace. Sused surfujúci na Štedrý deň v trojkách vlnách je tiež úplne normálny. Iba ja som z toľkého čuda luda, blázon. Ale nevadí. Oproti na ostrove je jediná psychiatrická liečebňa v celom šírom jadranskom okolí, keby dačo. Keby napríklad tá zima stoj čo stoj nechcela odísť. Dávam boľševikovi týždeň, maximálne dva. Doznejú posledné kŕče zimy, nestihnem zazimovať radiátory, cikády sa budú potiť na stromoch. A potom vyletíme z lyžiarskych fusaklí do priliehavého Adamovho rúcha, niektorí aj do Kainovho, len aby bolo leto letúce.
A tu aha, nostalgická rekapitulácia...
Keď jugo fúkalo...
máločo mu bolo posvätné...
Chodník pred rokom...
a dnes po oprave...
Niekedy boli veci jasné...
a niekedy aj menej...
Mliečna pena nad Velebitom potrebovala rozfúknuť do mora iksmiliónkrát...
kým prišla zvesť o jari...
Krumple sú posadené, čaká sa už len na sezónu...
