Chcem hneď na začiatku povedať, že hoci sa snažím o objektívny pohľadna vec, musím priznať, že som proti interupciám, aj z dôvodov, ktoréspomeniem neskôr. Svetonázorovo by som sa zaradil medzi hľadajúcich ľudí, ktorímajú omnoho bližšie k náboženskému pohľadu na svet akok ateistickému. V minulosti to v mojom živote ale nebolo vždy taka povedal by som, že u mňa dlhú dobu prevládali celkom opačné názory.No musím podotknúť, že i vtedy som vo všeobecnosti k interupciám akotakým zastával odmietavé stanovisko. Týmito poznámkami chcem len daťtransparentne najavo, že interupcie budem kritizovať, ale budem sa to snažiťrobiť vecne, nezaujate a neideologicky. Chcem, aby tieto fakty boli hneďna začiatku jasné, aby ma niekto neupodozrieval z rôznych manipulácií, alebože chcem niečo zatajiť. Zároveň chcem podotknúť, že tu z mojej strany ideo hľadanie pravdy a nie o presadzovanie nejakej ideológie, pretožepravda je aj v tomto dúfajme len jedna a platí bez ohľadu na našedojmy, názory a vierovyznanie.
Channel4 (kanál č. 4) je jedna z piatich anglických televíznychstaníc, ktoré vysielajú celoplošne ako u nás napr. Markíza alebo JOJ. Program Dispatches sa zvyknezaoberať každý týždeň nejakou problematickou témou. V danom týždni sivybral tému interupcie, možno aj preto, že v Anglicku sa vo verejnostizačalo vážne diskutovať o znížení časového limitu, do ktorého je možnelegálne vykonať interupciu. V súčasnosti je to možné do 24 týždňa.
Uvediem niekoľko faktov, ktoré odzneli aj v tomto dokumente.V Británii sa interupcie vykonávajú 40 rokov, ročne sa ich vykoná 200tisíc, z nich 20 tisíc po 12 týždni a 3 tisíc po 20 týždni. Po 12týždni musia dvaja lekári schváliť interupciu, schvália ju však až 98% - támžiadateliek. Pri schvaľovaní sa posudzujú kritéria, či tehotenstvo nemôže maťnegatívny vplyv na fyzické alebo mentálne zdravie ženy a jej ekonomickéa sociálne dôvody. V podstate je to len formalita a takmer každážena, ktorá o to požiada, má to aj schválené. Dokonca sa ozývajú hlasy,aby to už posudzoval iba jeden lekár, pretože tým, že to posudzujú dvaja sazbytočne predlžuje čas a žena tak ide na interupciu vo vyššom štádiutehotenstva.
Do roku 1990 bol limit 28 týždňov, ale ukázalo sa v tom čase, že detisú schopné prežiť skôr, preto ten limit posunuli na 24 týždeň. Dnes súv podobej situácii. Najmladšie dieťa, ktoré v Británii prežilo, sanarodilo v 22. týždni tehotenstva. V USA, v najlepšie vybavenýchnemocniciach na svete, dnes bežne prežije polovica detí, ktoré sa narodiav 23. týždni a dokonca bez následkov. Čiže hranica prežitia sa posúvastále nižšie a nikto dnes nevie, čo bude možné o 20, 50 alebo 100rokov.
Ďalší dôvod, pre ktorý chcú tu hranicu posunúť, je ten, že sú tam diskusie,kedy plod už cíti bolesť, keďže interupcia je bolestivá. Niektorí lekáritvrdia, že až v 24. týždni iní, že už v 20 – tom a pravdepodobneomnoho skôr. Zaznel aj taký názor, že ak cíti plod bolesť skôr, tak nech mupodajú látku proti bolesti, aby ju plod pri interupcii necítil. Ďalejv tom dokumente zaznela informácia, že stále menej a menej lekárovchce vykonávať tieto zákroky a Británii hrozí nedostatok špecialistov nainterupcie v budúcnosti.
Uvediem ďalšie dáta, ktoré som získal z iných zdrojov. Ročne sa vykonáasi 46 miliónov interupcií vo svete, z toho 26 miliónov v krajináchkde je to legálne. Napríklad v Rusku dnes končí okolo 62% tehotenstievpotratom, vo svete je to 26%, teda každé štvrté počaté dieťa sa nenarodí (aknechcem povedať, že je usmrtené). Najmenej potratov na počet tehotenstiev jev Holandsku a Belgicku okolo 10% (táto štatistika sa asi týkala lenkrajín, kde sú interupcie legálne, pretože by mi to inak logicky nedávalozmysel). Štatisticky bolo preukázané, že u žien, ktoré podstúpili interupciu,je vyššia pravdepodobnosť rakoviny prsníka a tiež samovrážda psychických porúch. Na druhej strane, aj keď v tom nemožno nájsťpriamu súvislosť, v Amerike došlo po legalizovaní interupciík štatistickému zníženiu kriminality (táto teória však nie je prijímanávšeobecne a podľa iných zdrojov na to mali vplyv aj mnohé iné faktorya zmeny, ktoré sa odohrali v tom čase v USA).
V USA do roku 1963 pred prípadom Roeová versus Wade, keďnajvyšší súd umožnil vykonávanie interupcií, sa ročne vykonalo asi 100 tisícnelegálnych potratov a aj malý počet legálnych potratov, napríklad zozdravotných dôvodov. V roku 1973 ich bolo už 650 tisíc a v roku 1983asi 1.3 milióna. V roku 1992 až1995 prišlo k výraznému poklesu interupcií na asi 800 tisíc ročne, aleodvtedy sa pokles počtu interupcií zastavil a ich počet je odvtedy viacmenej konštantný, asi 800 tisíc ročne bez väčších zmien nahor či nadol (dátapre túto štatistiku som mal z viacerých zdrojov a líšili sa v rozsahuplus mínus 10%, naschvál som však použilnižšie čísla). Zaujímavé je, že žena ktorá v podstate potraty v USAodštartovala Norma Leah McCorvey známa ako JaneRoe,je dnes veľkou odporkyňou potratov.Ďalší zaujímavý prípad je Sandra Cano známa z podobného, no menejmedializovaného prípadu Doeováversus Bolton, kde vystupovala pod menom Mary Doe. Cano tvrdí, žeona samotná je pro – life a že bola v danom čase oklamaná svojouadvokátkou Margie Pitts Hamesovou, pretože advokátkapotrebovala nejakého klienta, ktorý by v tejto veci žaloval štát Georgia.
V USA sú dnes (a nepochybne aj v iných krajinách) interupcievýnosným biznisom. Ak vezmeme do úvahy 800 tisíc interupcií v USA, potompri priemernej cene 500 dolárov za interupciu je ročný obrat tohto odvetviamedicíny približne 400 miliónov dolárov. V Anglicku je cena zákroku od 300do 500 libier, aj keď je možný aj zadarmo, ale proces je omnoho zložitejší.Bohužiaľ som nezistil, koľko potratov sa vykoná zadarmo a koľko zapoplatok (na internete si bežne nájdete zariadenia kde ich vykonávajú spolus cenníkom). Na rozdiel od USA, počet interupcii v Anglickukontinuálne rastie ako to ukazuje tátotabuľka a v podstate každé piate tehotenstvo končí potratom.
Tiež treba vidieť jeden zásadný rozdiel medzi stúpencami Pro – lifea Pro – choice združení. Keďže tento biznis má relatívne vysoký obrat,môžu rôzne interupčné kliniky a zariadenia štedro financovať aj Pro –choice organizácie. Je to pre tie kliniky istá forma reklamy a navyše tak ani nedochádza ku konfliktu záujmov,pretože ich biznis nepriamo propagujú rôzni Pro – choice dobrovoľníci, zktorých to mnohí asi tiež nerobia úplne zadarmo. Ak by boli interupciezrušené, mnohé interupčné kliniky by zanikli, keďže by po nich neboldostatočný dopyt. A preto podporovanie Pro – choice aktivistov je preinterupčné kliniky do istej miery aj bojom o prežitie. Teda, čím viac budeinterupcií, tým viac peňazí pritečie a tým viac peňazí bude aj napropagáciu aktivít Pro - choice, aby mala žena voľné ruky v rozhodovaní sao interupcii. Na rozdiel od Pro – choice stúpencov, Pro – life stúpencitým, že propagujú zákaz interupcií, nemajú z toho žiadny finančný profit.Ak budú zakázané interupcie, oni na tom nezarobia ani korunu, naopak musiahľadať darcov, ktorým sa ich investícia nikdy nevráti. Z toho dôvodu jetento duel medzi dvoma stranami nerovný a treba ho vidieť aj v týchtosúvislostiach. Tam kde je jedna strana sporu finančne zainteresovaná navýsledku, tam to vždy smrdí podozrením z nie práve najčistejších praktík.To, že v tomto spore ide aj o peniaze, je nepochybné. To či o peniazeide až na prvom mieste, to si netrúfam povedať.
Na záver chcem ešte vyjadriť počudovanie, že sa tejto témy na Slovenskunezhostila žiadna televízia s úmyslom priniesť objektívny a nestrannýdokument o interupciách, iste by mal vysokú sledovanosť. Áno bol tu jedennepodarený pokus v Paľbe5.11., ktorá bola urobená tak neprofesionálne a neobjektívne, že sa jejautori sami strápnili. Markíza mohla s kľudným svedomím vystaviť faktúruzdruženiu Pro – choice za propagáciu ich názorov, pretože im takto vedome, činevedome poskytli zadarmo priestor na útok. Podrobne o tom už písal GaboŠípoš vo svojom príspevku MarkizáckaPaľba reportáž o interrupciách nezvládla. Ak by som bol na mieste redaktoraRóberta Adamca, tak vyjdem s pravdou najavo a poviem hneď nazačiatku, že som zástanca interupcií a že je to môj jednostranný pohľad;pretože verím, že aj zástanca interupcií môže priniesť objektívnu reportáž, toale musí mať chuť a odvahu hľadať pravdu a ísť do toho aj s tým,že sa jeho názory môžu ukázať ako nesprávne. Spomínaná reportáž však bolapravým opakom, nemala nič spoločné z objektívnou žurnalistikou. Ak porovnámreportáž, ktorú odvysielala stanica Channel4 s touto na Markíze, musímskonštatovať, že novinári z Markízy sa majú ešte hodne čo učiť. Somzvedavý, či Markíza niekedy urobí podobnú reportáž smerom k združeniu Pro– choice a či sa bude zaujímať odkiaľ je financovaný tento subjekt, hocidnes je už aj tak po funuse.
Pretože sa mi nepodarilo vtesnať všetky informácie do jedného článku, budemať v najbližšej dobe svoje pokračovanie.
