Jedným z nich bol napríklad môj profesor matematiky nastrednej škole. Chodil som na jednu obchodnú akadémiu v Bratislave. Laik by povedal, že matematika je ťažiskový predmet preekonomickú školu.
Nebuďte naivní, samozrejme že nie je.
Čestne však môžem vyhlásiť, že v profesorovi to nebolo.Učiteľ matematiky, Igor Murgoš, bol skutočný odborník. Fakt.Matiku vedel skvelo. Ale bol trochu, ehm, svojský.
Bol som prvák - druhá hodina matematiky na strednej škole -náš profesor nám zadal domácu úlohu na štyri strany. Dokopy šesť príkladov.
Bol september, vonku svietilo slnko, letné prázdniny za sebouešte nezabuchli dvere.
Povedzme si otvorene, kto by robil nejaké matematické úlohy?
Igor Murgoš vpadol do učebne ako komando SAS. Rýchlospacifikoval celú triedu a sadol si za katedru.
Chodil zásadne v starom pletenom svetri a zelenýchkonfekčných nohaviciach. Neviem ako to robil, ale na zadku mal vždy bielyprášok z kriedy. Na druhej strane, lemy vreciek sa leskli mastnotou, ktorásvedčila o tom, že nohavice na dovolenke v práčke neboli veľmi dlho. Veľkénohy mal uložené vo vyčaptaných hnedých topánkach, ktoré si museli pamätaťkadečo. Šedé, umastené vlasy, pricapnuté na čele, tvorili skvelé zátišie pre jehooči. Jedno bolo celkom fajn, hľadelo správnym smerom, ale to druhé, to si robilo čochcelo. Škúlil.
Aby som to zhrnul, náš profesor by sa fantasticky hodil do najnovšieho dielu Harryho Pottera. Nanešťastie,v tých časoch sa J.K.Rowlingová venovala iba lacným zamilovanýmpaperbackom a mydlovým románom. Harry Potter žiaľ neexistoval a tak nášmuučiteľovi neostávalo nič iné, iba učiť matematiku na našej „obyčajnej“ strednejškole.
„Tákže, vážení, domácu úlohu máte?“ (to čo bude kurzívou čítajtetvrdo, Igor bol Záhorák ako repa.)
Nikto nič.
„Kdo nemá, nech dvihneruku!
Musím pripustiť, že bol celkom naivný.
„Dóbre, mali ste poslednúšancu.“ Zamrmlal si pod nos a pomalým krokom vykročil pomedzi lavice.
Jeho akcent sa nám zdal neuveriteľne smiešny, nedokázal somskryť svoj smiech.
Zakrátko Igorová veľká dlaň dopadla na moje tenké stredoškolské ramenodrvivou silou.
„Ked sa tak rehoceš,určite si si spravil úlohu.“
Úsmev zvädol na mojich perách. Ako málo stačí na to, aby somsa cítil ako odfúknutá púpava.
Podsunul som mu stránky môjho zošita na matematiku. FormátA4, biela svietila ako neón.
„Tak sa mi vidí, žety nemáš nič.“
„Hm, nemám. Prepáčte pán profesor, zabudol som“ vyhováraniemi vždy išlo nápadito a s puncom originality.
Profesor Murgoš sa usmial, jedným okom sa zahľadel na mňa,druhé blúdilo po nevytýčenom priestore medzi mojimi spolužiakmi a lavicou.
„Ále ruku si nedvihol,že ne?
Pokrčil som ramenami.
Profesor sa pomaly zohol, vytiahol červené pero, a naprvú stránku zošita mi napísal veľkú, červenú : 5
Ľudia o mne zvyknú vravieť, že vždy musím začaťveľkolepo.
„Víš čo to značí?“matematikár pozrel na mňa dlhým pohľadom.
„Viem, viem, musím sa začať učiť, už som na strednejškole...“ popol si tiež viem sypať na hlavu obstojne...
„Blbost“ prerušil ma profesor Murgoš. Pomalým pohybom sapozrel na obálku môjho zošita.
Stálo tam:
„Andrej Kiszling
1.B
1998/1999“
„Tákže, Kisslinger,“ moje priezvisko musia vždy prekrstiť „vieš kto byl Kissinger?
„Ani nie.
„ Významný človek. Štátnika diplomat. Ved sa naučíš nadejepise.
A aspon po nemecky víš?“
„Trochu“ pripustilsom.
„Toto tu“ dlhým prstom ukázal na päťku v mojom zošite,„neni že viem, viem musím sa učiť“
To je „ fünf “
Jedno oko hľadelo významne na mňa, druhé zas do zošita načervené číslo.
„Pamätaj si Kisslinger, kednebude úloha zajtra, bude dalšia fünf.
Vzpriamil sa a napravil si okuliare.
Kisslinger, pamätaj si, stredná škola je primitívna. Riadisa podľa jediného pravidla.
Ked máš vier máš šecko, ále ked máš fünf nemáš nič.“
S tými slovami sa pobral k susednému spolužiakoviMarekovi, ktorého smiech ešte stále neprešiel. Nadelil mu rovno 3 krát fünf a Marekovsmiech sme dlho na matematike nepočuli. Mal jednoducho slabosť pre absolútne hodnoty.
Ale inak bol fakt zaujímavý. Spojenie slov zákaz fajčenia, nemalo pre neho žiadenvýznam. Kedykoľvek kráčal po chodbách školy, vždy sa za ním vznášal popolz cigarety.
Škúlil a bol slepý. Bez okuliarov nevidel nič. S nimitrochu viac, ale terno to nebolo.
Dolu vodou to s ním začalo ísť, keď sme boli tretiaci. Nadobro prestal rešpektovať akékoľvek príkazy a nariadenia školy. Nahodiny prichádzal vo všakovakých časoch, niekedy neprišiel vôbec.
V treťom ročníku vyzerala priemerná hodina matematikynásledovne:
Profesor Murgoš si sadol za katedru. V prvej lavicioproti katedre sedel spolužiak Vlastimil.
Približne päť minút s nami klábosil o dcérke,rodinných problémoch a tak.
Po piatich minútach nastalo trápne ticho. V tých časochuž na nejaké hlúpe riešenie rovníc nemyslel nikto. Vtedy sa Igorove oko dôležito pozrelo na spolužiaka Vlastimila. To druhé blúdilo kdesi po triede.Občas bol problém rozlíšiť, ktoré je to správne.
„Tajomníčku“Vlastimil mal naozaj vlohy tajomníka, už len tým, že sedel v prvej lavici„kolko máme hodín?“
Túto časť spolužiak zvládal bravúrne. Pozrel sa na ručičkovéhodiny. Ukazovali 39 minút do zvonenia.
„O päť minút zvoní, pán profesor“ vyhlásil Vlastimilsvedomito.
Jedno oko sa rozbehlo po triede, druhé neurčito krúžilo kade - tade. Profesor sa vystrel na stoličke. Pozrel von oknom. Lúče slnka padalitakmer priamym uhlom na zem. Poludnie.
„Á, to už nič nestihneme.Móžete íst domov.“
S týmito slovami si Igor Murgoš zapálil cigaretua pomalým krokom vykročil von z triedy. Ostal za ním len popol. Tak sme sa zbalili aj my a vykročili sme do sveta.
