Zo všetkých momentov v mojom krátkom živote sa môj vnútornýhlas prikradol práve teraz.
„Sú tu všetci?“
Napil som sa vína. Venoval som úsmev dievčaťu vedľa mňa.Žiadny efekt. Obrátila sa mi chrbtom.
„Sú tu všetci dôležití?“
Môj vnútorný hlas bol chrapľavý, a prefajčený. Nikdysom nefajčil, on asi áno. Nakoniec, napriek všetkému, nemal ani pľúca, aniústa, ani telo. Mal hlas. Ten rakovinu dostať nemôže.
„Nechýba ti?“
Moja duša sa uškrnula pri tejto otázke. Bola by sa ajzasmiala, ale od určitej doby sa iba uškŕňa. Zabudla ako sa robí smiech.
„Nechýba mi čo?“
Keď som pred pár rokmi išiel pešo po Bratislavskom Novommoste, skupinka opitých brancov nahovárala svojho kamaráta, nech skočí dolu doDunaja. Voda v rieke v tom čase tiekla rýchlo, nie však rýchlejšieako pivo hrdlami vojakov pred necelou hodinkou. Jeden z nich si nakoniecvyzliekol uniformu a postavil sa na železný múrik na moste. Chvíľku tam balansovallen tak v bielych vojenských trenkách, potom za povzbudzovania kolegovpredpažil a z mierneho podrepu skočil šípku do Dunaja. Predviedolnajväčší neúspech povrazolezcov. Pár momentov letel voľným pádom, len aby sas veľkolepým rozstreknutím mohlo jeho telo ponoriť do ľadovej vody. Ubehlimikrosekundy a voda ho pohltila celého, od hlavy až po členky.
Rozmýšľal som, aký to asi je pocit. Chcel som to vedieť.Naozaj. Tak veľmi, až si raz ležala pri mne. Tvoje nahé telo sa tiahlo podomnou ako rieka, posteľ bola krajina naokolo, vankúše boli domy a stromy, perinaľavý breh. Hľadel som na bielu pokožku a presvitajúce žily. Modré pramene a víry.Namaľované vlasy na vankúši, rozložené okolo našich tvári ako tmavá svätožiara.Sledoval som potoky lásky. Dali sme si dolu všetky masky.
Vtedy som tam stál. Na moste, v bielych trenírkach. Nevedelsom odolať. Vrhol som sa hlavou do rieky. Ponorený, vychutnával som si ten pocit. Obklopenývšetkým. Zadržaný dych šťastia. Natiahnutý ako medený drôt v kábloch, rýchlosťoumilión megabitov za sekundu som uháňal po nervových cestách našich duší, po koľajniciachlásky hlboko v rieke. Ako električka s nápisom služobná jazda sompreskakoval všetky zástavky, letel po dráhe života, tak pomaly ako sa len dá.Nakoniec kolesá zaiskrili a koľajnice skončili. Z úzkych plastovýchsedadiel sa vystrelia naraz všetky airbagy, dvere sa otvoria a pasažierivystúpia. Konečná.
Sklonil som tvár do vankúša, vedľa tvojej tváre. Vynašielsom pocit, známy od začiatku bytia.
Mesiace ubiehali a mne sa skoky do rieky páčili stáleviac a viac. Chcel som sa dostať až na dno. Každý deň som si uväzovalstále väčšiu a väčšiu tehlu na krk a vrhal som sa do riavy. Jednéhodňa mi to vyšlo. Prerazil som dno lásky kolenami a stál pred tebou. Vonkubola tma, vnútri ešte väčšia. Potoky vysýchali, pstruhy už odplávali.
„Prečo ?“ Moje oči boli smutné. „Lebo.“ Odvetila si. „Prečo ?“ Chvíľu si na mňa hľadela. Prázdne oči. „Zabudni.“
Potom si sa zvrtla a stratila sa v dejinách môjhoživota.
Hlava sa mi zaplnila hnevom, oči slzami. Kĺzali mi po tvária nechávali za sebou stopu ako slimáci. Vlhkú a slizkú. Chvíľu pálilina mojej pokožke, potom sa ukryli do vysokého krovia vedľa asfaltovej cestymôjho života.
Po čase som si ichvystriehol. Keď sa končene pomaly vysunuli von, nabral som všetku odvahua rozdupal ich. Škrupiny starého zármutky zapraskali a zmizli. Ostalilen mastné škvrny na topánkach.
Hľadel som na dno pohára. Vnútorný hlas sa stále uškŕňal,ale ja som vedel, že ho prekvapím.
„Nechýba mi.“
„Nie ?“
„Nie. Nechýba mi nič.“
Odvetil som mu posledný krát a pobral sa zabávaťs ostatnými. Mám predsa narodeniny. Inšpirácia: Richard Brautigan Námet a scenár : Môj život.
